Odboj a film

19. - 30. 8. 2019

Filmotéka - jún 2019

Vážení diváci,

 

hneď na začiatok mesiaca sme pre vás pripravili v spolupráci s Österreichisches Filmmuseum a National Film & Sound Archive of Australia a s podporou Veľvyslanectva Austrálie vo Viedni skutočnú lahôdku: Dlhý víkend. V sobotu a v nedeľu 1. a 2. júna budete mať možnosť vidieť štyri zásadné austrálske filmy vyrobené v rokoch 1976 – 2002. Ide o „výhonok“ rozsiahlej retrospektívy (celkovo viac než 50 filmov), ktorá sa konala práve vo viedenskom  Östeirreichische Filmmuseum v období od 4. apríla do 4. júna tohto roku. Do výberu, ktorý vám ponúkame vo FILMOTÉKE, sme zaradili filmy tematizujúce dichotómiu slobody a neslobody. Protagonisti vybraných filmov chcú žiť slobodne, no v ich svete sa dá slobodne žiť iba mimo zákona. Uvidíte filmy Besný pes Morgan (1976)Philippa Moru, Spev Jimmieho Blacksmitha (1978) Freda Schepisiho, ,Krotiteľ‘ Morant (1980) Brucea Beresforda a Stopár (2002) Rolfa de Heera. Všetky filmy budú premietané z 35mm filmových kópií v pôvodnom znení bez slovenských podtitulkov. Aj touto cestou by sme chceli poďakovať Jurijovi Medenovi (Österreichisches Filmmuseum), Tare Marynowskej (National Film & Sound Archive of Australia), Jamesovi Brennanovi (Umbrella Entertainment) a Rolfovi de Heerovi.

V júni sa dožíva 80 rokov významný poľský režisér a scenárista Krzysztof Zanussi (nar. 17. 6. 1939). Zanussi študoval fyziku, filozofiu a štúdium filmovej réžie absolvoval v roku 1966 na filmovej škole PWSFTviT v Lodži. Najskôr nakrúcal amatérske filmy v prostredí amatérskych filmových klubov (11 filmov oceňovaných v Poľsku aj v zahraničí). Od roku 1980 je riaditeľom poľského filmového štúdia „Tor“. Jeho dlhometrážnym hraným debutom bol film Štruktúra kryštálu (1969). Nasledovali filmy ako Rodinný život (1971) či Iluminácia (1973). V druhej polovici 70. rokov patril Zanussi k čelným predstaviteľom tzv. kina morálneho nepokoja (okrem neho ešte napríklad Feliks Falk, Agniezska Hollandová, Krzysztof Kieślowski či Andrzej Wajda). Zo Zanussiho tvorby sem môžeme zaradiť napríklad filmy Ochranné sfarbenie (1977) a Konštanta (1980). Vo FILMOTÉKE uvedieme aj Zanussiho filmy Špirála (1978) a koprodukčný Nech si kdekoľvek... (1988).

22. júna tohto roku si pripomenieme nedožité 70. narodeniny slovenského hudobného skladateľa, speváka, scenáristu a dramaturga Jaroslava Filipa (22. 6. 1949 – 11. 7. 2000). Budete  ho môcť vidieť v úlohe Stana vo všetkých troch poviedkach (Bicie, Basa, Gitara) filmu Iba deň režisérov Michala Ruttkaya, Vladimíra Štrica a Kvetoslava Hečku z roku 1988. Ako predfilm uvedieme epizódu z cyklu Radosť zo života venovanú práve Jaroslavovi Filipovi.

V júli tohto roku bude na Slovensku vystupovať speváčka Charlotte Gainsbourgová. O tom, že Gainsbourgová je aj vynikajúca herečka, sa budete môcť presvedčiť v našom cykle V hlavnej úlohe: Charlotte Gainsbourgová. Z ranej fázy jej kariéry uvedieme film Clauda Millera Malá zlodejka (1988; podľa nedokončeného scenára Françoisa Truffauta). Gainsbourgová v ňom stvárnila postavu dospievajúcej Janine, ktorá sa, ako napovedá názov filmu, venuje okrem iného drobným krádežiam a rieši aj prvé milostné vzťahy. Na prelome prvých dvoch dekád nového tisícročia nadviazala Gainsbourgová plodnú spoluprácu s dánskym provokatérom Larsom von Trierom. Z nej vzišli aj filmy Antikrist (2009) a Melancholia (2011). Z posledných prírastkov v herečkinej filmografii sme do programu zaradili filmy Prísľub úsvitu (2017) v réžii Erica Barbiera a spletité Ismaelove prízraky (2017) Arnauda Desplechina.

29. marca tohto roku umrela významná francúzska režisérka Agnès Vardová (30. 5. 1928 – 29. 3. 2019). Pripomenieme si ju projekciami filmov Cléo od piatej do siedmej z roku 1962 a Šťastie z roku 1965. Vardovej filmy z tohto obdobia bývajú zaraďované do tzv. francúzskej novej vlny, pričom práve jej druhý dlhometrážny film Cléo od piatej do siedmej je považovaný za jednu z vlajkových lodí francúzskej kinematografie 60. rokov. Film Nesmúť z roku 1969 uvedieme ako pripomienku tvorby gruzínskeho režiséra Georgija Daneliju, ktorý umrel 4. apríla tohto roku (25. 8. 1930 – 4. 4. 2019). Pripomenieme si aj švédsku herečku Bibi Anderssonovú (11. 11. 1935 – 14. 4. 2019). Za úlohu Bibi, mladej ženy zamilovanej do ženatého muža, vo filme Milenka Vilgota Sjömana  (1963) získala cenu na medzinárodnom filmovom festivale v Západnom Berlíne. V Persone (1966) Ingmara Bergmana vytvorila Anderssonová nezabudnuteľnú úlohu sestričky Almy, ktorá sa stará o herečku Elisabeth Voglerovú (v podaní Liv Ullmannovej).

V cykle Double Bill s podtitulom americké (fantaz)magórie uvedieme filmy Big Lebowski bratov Coenovcov a Uteč Jordana Peela. Oba filmy majú výrazného protagonistu, ktorý pri stretnutiach s ďalšími postavami symbolicky spoznáva rôzne aspekty a nálady americkej spoločnosti. V programe krátkometrážnych dokumentárnych a reklamných filmov nazvanom Do sveta filmu II, ktorý zostavila filmová historička Eva Filová, budete môcť nazrieť do kuchyne slovenského filmu v časoch socializmu. Profesor Urc sa v programe Umenie reštaurátorov: 50. roky venuje téme záchrany kultúrneho dedičstva.

Vážení diváci, dúfame, že si z nášho programu vyberiete. Zároveň vám chceme popriať príjemné leto a dovidenia v prítmí kinosály opäť v septembri.

 

DLHÝ VÍKEND (DV)

Jún 2019: Besný pes Morgan, Spev Jimmieho Blacksmitha, ,Krotiteľ‘ Morant, Stopár

 

Od 4. apríla do 4. júna 2019 prebieha v Österreichisches Filmmuseum vo Viedni veľká retrospektíva austrálskej kinematografie pod názvom Filmový kontinent Austrália. Na neľahkú otázku čo presne je austrálska kinematografia sa pokúša odpovedať projekciami viac než 50 austrálskych filmov vyrobených v rokoch 1919 – 2015. Ako uvádza úvodný text viedenskej retrospektívy, spoločnými menovateľmi výberu sú protiklady a dichotómia: sloboda a otroctvo, systém a ľudia mimo neho, mesto a vidiek, civilizácia a divočina, čierne a biele, známe a cudzie...

Vo FILMOTÉKE vám vďaka spolupráci s našimi partnermi môžeme ponúknuť výhonok tejto retrospektívy. Názvom nášho programu – Dlhý víkend – vzdávame poctu rovnomennému austrálskemu eko-horroru Colina Egglestona z roku 1978. Do bratislavského programu sme vybrali štyri filmy, ktoré tematizujú dichotómiu slobody a neslobody. Protagonisti vybraných filmov chcú žiť slobodne, no v ich svete sa dá slobodne žiť iba mimo zákon. Naše poďakovanie patrí Jurijovi Medenovi (Österreichisches Filmmuseum), Tare Marynowskej (National Film & Sound Archive of Australia), Jamesovi Brennanovi (Umbrella Entertainment) a Rolfovi de Heerovi.

 

DOUBLE BILL: Americké (fantaz)magórie (DB)

Jún 2019: Big Lebowski, Uteč

 

Americký sen. Nočná mora. Bowling. Jeff Lebowski žije pokojný život popretkávaný farebnými snami v štýle muzikálov Busbyho Berkeleyho, spomienkami na svoju „revolucionársku“ mladosť a drogovými flashbackmi. Potom, čo mu skupinka nihilistov ukradne koberec, vyjde zo svojej ulity a prichádza do kontaktu s každodennou realitou. Stretáva bizarné postavy zo sveta, ktorý je mu cudzí: miliardára Jeffreyho Lebowského, jeho mladú manželku Bunny a sestru, avant-vaginálnu umelkyňu Maude. Hranice sna, drogového raušu a reality prestanú existovať. Jeff sa vo vyprchanom americkom sne snaží nájsť ten správny smer. Chris Washington je fotograf. Spolu s priateľkou Rose sa vyberú na víkend k jej rodičom. Chris je afroameričan, Rose beloška z vyššej strednej triedy. Podobne ako Jeff, aj Chris je v cudzom prostredí konfrontovaný s rodinou, ktorá má svoje vlastné úmysly. Hypnóza. Realita. Fantazmagórie. Oba filmy využívajú filmový žáner, prostredníctvom ktorého nazerajú na spoločnosť. Big Lebowski je detektívka. Uteč je horor. Majú výrazného protagonistu, ktorý pri strete s postavami mimo svojho mikrosveta, symbolicky, cez základný stavebný prvok spoločnosti – rodinu – spoznáva rôzne aspekty a nálady americkej spoločnosti.

 

VÝROČIA OSOBNOSTÍ: KRZYSZTOF ZANUSSI (VOKZ)

Jún 2019: Štruktúra kryštálu; Rodinný život; Iluminácia; Ochranné sfarbenie; Špirála; Konštanta; Nech si kdekoľvek

 

Krzysztof Zanussi je jeden z najvýznamnejších režisérov poľskej a svetovej kinematografie. Narodil sa 17. 6. 1939 vo Varšave. V roku 1959 ukončil štúdium na Fyzikálnej fakulte Varšavskej univerzity, v roku 1962 na Filozofickej fakulte Jagelonskej univerzity v Krakove. V roku 1966 ukončil štúdium réžie na filmovej škole v Lodži (PWSFTViT). Cez pôsobenie v amatérskych filmových kluboch, kde nakrútil 11 filmov, ocenených doma i v zahraničí, sa dostal k profesionálnemu filmu a zaradil sa medzi hlavných predstaviteľov „kina morálneho nepokoja“. Vo svojich filmoch si kladie otázky o poznaní zmyslu života a správnych hodnôt. Má na svojom konte vyše dvadsať scenárov (polovicu z nich aj režíroval) a kníh o filme. Jeho diela získali ocenenia na prestížnych festivaloch ako Benátky, Berlín, Cannes, Locarno, Mannheim, Moskva. Zanussi je členom Európskej filmovej akadémie, pápežskej komisie pre kultúru vo Vatikáne, režíroval v divadle, prednášal na filmových školách (napr. v Lodži, National Film School v Londýne), od roku 1992 je profesorom na Sliezskej univerzite v Katowiciach a má päť titulov doktor honoris causa.

Filmotéka - máj 2019

Milí diváci,

 

ešte v marci nás zastihla smutná správa o úmrtí pána Alberta Marenčina (26. 7. 1922 – 9. 3. 2019). Albert Marenčin bol scenárista, dramaturg, prekladateľ, básnik, výtvarník a predovšetkým – surrealista. V 60. rokoch minulého storočia bol vedúcim I. tvorivej skupiny, na ktorej pôde vznikli tie najprogresívnejšie diela onej dekády. Cieľom cyklu Hommage: Albert Marenčin, ktorý pre FILMOTÉKU zostavil jeho blízky priateľ a spolupracovník Juraj Mojžiš,je aspoň stručne pripomenúť Marenčinove inšpiračné zdroje, jeho scenáristickú prácu, ale aj pôsobenie v tvorivej skupine. Pri tejto príležitosti uvedieme dva filmy francúzskej proveniencie z rokov 1939 a 1961: poeticko-realistický Pépé le Moko Juliena Duviviera a enigmatický a mnohoznačný Vlani v Marienbade Alaina Resnaisa a Alaina Robba-Grilleta. K Piesni o sivom holubovi (r. Stanislav Barabáš, 1961) napísal Marenčin scenár spolu s Ivanom Bukovčanom.  Tento vo viacerých ohľadoch prelomový film sa na tému 2. svetovej vojny pozerá špecifickým pohľadom detských očí. Panna zázračnica v réžii Štefana Uhra (1966) bola zasa pokusom adaptovať rovnomennú novelu Marenčinovho priateľa, spisovateľa Dominika Tatarku. Tvorcovia sa vo filme usilovali nadviazať dialóg so surrealistickým svetonáhľadom a zároveň – hoci aj pomerne krypticky – reflektovať nielen pôsobenie umelcov z okruhu tzv. Avantgardy 38 v období vojnového slovenského štátu, ale aj následný historický vývoj na poli umenia (najmä v podobe negatívnych vplyvov tzv. kultu osobnosti). Napokon, Marenčin z pozície vedúceho I. tvorivej skupiny podporil v druhej polovici 60. rokov nielen nastupujúcich režisérov – debutantov Hanáka, Havettu a Jakubiska, ale aj „navrátilca“ Leopolda Laholu, ktorému umožnil realizovať Sladký čas Kalimagdory (adaptácia románu Jana Weissa Spáč ve zvěrokruhu). Pochopiteľne, pätica uvádzaných filmov nevyčerpáva záujmy a pôsobenie A. Marenčina v oblasti kinematografie, no veríme, že je to dôstojná pripomienka tejto pozoruhodnej osobnosti, okrem iného aj regenta ubudoxológie pre Slovensko a priľahlé oblasti. Touto cestou by sme chceli poďakovať Jurajovi Mojžišovi za zostavenie cyklu.

V máji si pripomenieme 85. narodeniny slovenského herca Štefana Kvietika (nar. 10. 5. 1934). Po skončení štúdia herectva na VŠMU v Bratislave (1957) začínal v Armádnom divadle v Martine a od roku 1959 bol členom činohry SND v Bratislave. O univerzálnosti a tvárnosti jeho herectva svedčí tematická i žánrová rozmanitosť jeho postáv. Od začiatku 60. rokov účinkoval vo viac než 40 hraných filmoch. V máji uvedieme tri filmy z Kvietikovej filmografie, na ktorých spolupracoval s režisérom Martinom Hollým ml. (Havrania cesta /1962/, Prípad pre obhajcu /1964/ a Medená veža /1970/) a tiež filmy Majster kat Paľa Bielika (1966) a Niet inej cesty Jozefa Zachara (1968), v ktorom sa Kvietik predstavil v úlohe Ľudovíta Štúra. (Jeden z jeho najvýznamnejších filmov – Boxer a smrť Petra Solana z roku 1962, kde stvárnil hlavnú úlohu, sme premietali minulý mesiac pri príležitosti výročia režiséra filmu.) Pripomíname si aj 115. výročie narodenia francúzskeho herca Jeana Gabina (17. 5. 1904 – 15. 11. 1976). V už spomínanom filme Pépé le Moko (uvádzaný v cykle Hommage: Albert Marenčin) Gabin stvárnil titulného hrdinu Pépého. Uvedieme aj film Deň začína (jeden z kľúčových filmov francúzskeho poetického realizmu a vlajková loď scenáristicko-režisérskeho tandemu Jacques Prévert – Marcel Carné) a jeden z posledných filmov, v ktorom sa Gabin objavil – Dvaja muži v meste (r. José Giovanni, 1973). 26. mája sa dožíva 90 rokov francúzsky režisér François Leterrier. Hoci sa najskôr preslávil ako predstaviteľ hlavnej postavy vo filme Roberta Bressona Odsúdený na smrť ušiel, neskôr začal sám režírovať. V roku 1969 vznikla v jeho réžii československo-francúzska koprodukcia Kráľovská poľovačka (zo série koprodukčných projektov so spoločnosťou COMO FILMS producenta Samyho Halfona, ktorú pomohol zrealizovať práve A. Marenčin; okrem uvedeného filmu išlo aj o filmy Muž, ktorý luže Eden a potom... Alaina Robba-Grilleta a Vtáčkovia, siroty a blázni Juraja Jakubiska). Leterrier režíroval aj jedno z pokračovaní mimoriadne úspešnej erotickej série o Emmanuelle so Sylvie Kristelovou v hlavnej úlohe Zbohom, Emmanuella. Napokon si v máji pripomenieme aj 75. narodeniny kameramana Juraja Galvánka (nar. 11. 5. 1944) a 70. narodeniny režiséra Jána Opartyho (nar. 21. 5. 1949). Pásma Výročia: Juraj GalvánekVýročia: Ján Oparty zostavila filmová historička Eva Filová. Hosťami oboch projekcií budú jubilujúci tvorcovia.

V spolupráci s Francúzskym inštitútom na Slovensku uvedieme štyri filmy režiséra Henriho-Georgesa Clouzota z rokov 1942 – 1956. Tešiť sa môžete na filmy Vrah býva na čísle 21, Mzdu strachu (o skupine dobrodruhov, ktorí dostanú príležitosť zarobiť si peniaze a vďaka tomu odísť z nemenovanej krajiny kdesi v strednej Amerike), Diabolské ženy (so Simone Signoretovou a režisérovou manželkou Vérou Clouzotovou v hlavných úlohách) a na dokument Tajomný Picasso, ktorý zobrazuje priebeh tvorby dvadsiatich Picassových diel. V máji uvedieme aj cyklus Krajiny temnoty, do ktorého sme zaradili filmy o živote nevidiacich. Premietneme v ňom Svetlá veľkomesta Charlieho Chaplina, Hudbu v temnotách Ingmara Bergmana, Slnko v sieti Štefana Uhra, Vôňu ženy Dina Risiho a pásmo slovenských krátkometrážnych filmov Krajiny temnoty.

Profesor Rudolf Urc sa v cykle Očami filmových spravodajcov venuje v programe s názvom Nech žije jeden máj fenoménu prvomájových sprievodov. „Boli to mohutné sprievody. Nielen papierové, ale aj živé hlavy papalášov sa týčili nad pohybujúcimi sa zástupmi. A červené transparenty s heslom, ktoré sme čítali ,Nech žije jeden máj‘, lebo tam chýbala bodka za číslicou jedna,“ hovorí profesor Urc. Filmová historička Eva Filová v rámci cyklu Kraťasy z archívu: Kino Čas pripravila na mesiace máj – jún programy venované svetu filmu. Dozviete sa z nich napríklad, ako sa vyrábali a propagovali filmy a festivaly a kto stál za kamerou. V cykle Double Bill s podtitulom Hry mysle a lásky uvedieme filmy Večný svit nepoškvrnenej mysle O tele a duši a v rámci cyklu Art of Silent Film premietneme nemeckú expresionistickú klasiku Kabinet doktora Caligariho s hudobným sprievodom hudobníkov Igora Frťalu, Martiny Kachlovej a Paulíny Rónaiovej.

Milí diváci, veríme, že si z nášho programu vyberiete. Dovidenia v prítmí kinosály!

 

4 x Henri-Georges Clouzot (4xHGC)

Máj 2019: Vrah býva na čísle 21, Mzda strachu, Diabolské ženy, Tajomný Picasso

 

Henri-Georges Clouzot (1907 – 1977) začínal vo filmových štúdiách v Berlíne a UFA v dabingu, neskôr pôsobil ako asistent réžie a scenárista. Obľúbil si filmy Fritza Langa, pričom vplyv jeho neochvejného pohľadu na odvrátenú stranu života je zjavný aj v Clouzotovom diele. „Život sa so mnou nikdy nemaznal. Keď vravím život, myslím tým ľudí. Ľudia sú zlí, otče,“vraví pán Colin, postava filmu Vrah býva na čísle 21. Clouzotove filmy sú temnými majstrovskými dielami, ktoré vrhajú uprený pohľad do najtemnejších zákutí ľudskej duše. Vrah býva na čísle 21 je kombinácia detektívky ako z pera Agathy Christie a francúzskeho „čierneho románu“. Mzda strachu je proto-akčným filmom, kde hrdinovia, aby zostali na žive, musia byť neustále v pohybe. Diabolské ženy je príbeh lásky, ktorá nepozná hranice morálky, života či smrti. Dokument Tajomný Picasso približuje génia Pabla Picassa a jeho tvorivý proces a film samotný sa nakoniec stáva maliarovým majstrovským dielom. Filmy Henriho-Georgesa Clouzota uvádzame vďaka spolupráci s Francúzskym inštitútom na Slovensku.

 

Double Bill: Hry mysle a lásky (DB)

Máj 2019: Večný svit nepoškvrnenej mysle; O tele a duši

 

Joel a Clementine sa náhodne (aspoň to tak spočiatku vyzerá) stretli vo vlaku. Vyzerá to tiež, že si celkom rozumejú (alebo keď nie, tak dokážu drobné nedorozumenia prekonať). Dokonca sa zdá, že by sa mohli do seba zaľúbiť a byť spolu šťastní, a to napriek tomu, že sú vlastne dokonalé protiklady: Joel je tichý a plachý, Clementine je živelná, nepredvídateľná a excentrická. Do ich vzťahu však radikálnym spôsobom zasiahne pamäť. Večný svit nepoškvrnenej mysle otvára otázky vzťahu minulosti a prítomnosti v láske: je možné milovať napriek spomienkam, alebo skôr práve vďaka nim? Môžeme v láske začať celkom odznova, (doslova) vymazať spomienky na toho druhého? Môže láska premôcť aj hry našej mysle? Aj vo filme O tele a duši sa Endre a Mária stretávajú v podstate náhodou, keď Mária prichádza na bitúnok ako zastupujúca kontrolórka kvality mäsa. Mária má však problémy nadväzovať kontakt s druhými ľuďmi. Lenže to, čo niekedy nezvláda naše telo, môže zvládnuť naša myseľ, hoci aj počas snenia... Filmy prinášajú nanajvýš vzrušujúce úvahy o tom, ako spomínanie a snenie, tieto dve mohutnosti vo vnútri človeka, vyvolávajú neuchopiteľné, pominuteľné a v podstate „neprítomné“ preludy, fantazmy, záblesky a ako tie môžu ovplyvniť aj absolútne najčistejší cit – lásku.   

 

Hommage: Albert Marenčin (HOMAM)

Máj 2019: Pépé le Moko; Vlani v Marienbade; Pieseň o sivom holubovi; Panna zázračnica; Sladký čas Kalimagdory

 

Cyklus piatich filmových večerov, ktoré v máji venujeme spomienke na Alberta Marenčina (1922 – 2019), má istú vnútornú štruktúru. Uvedieme dva francúzske filmy, z ktorých prvý (Pépé le Moko) patril k dielam formujúcim osudový príklon študenta k čaru i tajomstvu rozprávačského umenia sprostredkovaného médiom filmu a druhý (Vlani v Marienbade) zasa suverénne  zdôraznil rozprávačovu individualitu, ktorá v aktuálnom čase znamenala legendárny impulz českému a slovenskému „novovlneniu“. Napokon, práve takýmito cestami Albert Marenčin prehĺbil svoj záujem o tzv. silné filmy a o ich pretrvávajúci význam. A naisto si nemýlil inšpirujúce momenty tvorby s rôznymi „diplomatickými“ hrami a inými nečistotami schvaľovacích procesov socialistickej kinematografie. Nasledujúce tri filmy dokumentujú rôzne vrstvy Marenčinovho pôsobenia v slovenskom filme. Pieseň o sivom holubovi reprezentuje v našom výbere autorskú účasť v podobe scenára a teda aj významný podiel na dešifrovaní skrytých významov inšpiratívne zreťazených príbehov. Panna zázračnica a Sladký čas Kalimagdory zasa ukazujú v danom čase nezastupiteľnú úlohu dramaturga pri výbere a scenáristickej príprave literárnej látky i na jej filmovej vizualizácii. Uhrove čítanie Panny zázračnice Dominika Tatarku nepochybne prehĺbili motívy reflektujúce kruté skúsenosti oboch totalitných spoločností. Adaptácia fantazijného príbehu Jana Weissa vo filme Leopolda Laholu Sladký čas Kalimagdory zasa posilnila líniu zložito štruktúrovaných príbehov a ich znepokojujúcej vizualizácie.

Juraj Mojžiš

 

VÝROČIA OSOBNOSTÍ: ŠTEFAN KVIETIK (VOŠK)

Máj 2019: Havrania cesta; Prípad pre obhajcu; Majster kat; Niet inej cesty; Medená veža

 

Štefan Kvietik (nar. 10. 5. 1934) začínal (po skončení štúdia herectva na VŠMU v Bratislave v roku 1957) v Armádnom divadle v Martine a od roku 1959 bol členom činohry SND v Bratislave. O univerzálnosti a tvárnosti jeho herectva svedčí tematická i žánrová rozmanitosť jeho postáv. Od začiatku 60. rokov účinkoval vo viac než 40 hraných filmoch. Po epizódnych úlohách vo filmoch Na pochode sa vždy nespieva... (r. F. Kudláč, 1960) a Skalní v ofsajde (r. J. Lacko, 1960) si zahral hlavnú úlohu študenta herectva Majera vo filme Jána Lacka Vždy možno začať (1961). Medzi jeho najvýznamnejšie a najznámejšie filmové úlohy patrí postava väzňa koncentračného tábora a bývalého boxera Komínka vo filme Petra Solana Boxer a smrť (1962), montéra Slameňa v režijnom debute Martina Hollého ml. Havrania cesta (1962), rybára Richardusa v Bielikovom historickom filme Majster kat (1966), rezbárskeho tovariša Krištofa vo filme Skrytý prameň (r. V. Bahna, 1973), horolezca Pirina vo filme Medená veža (r. M. Hollý, 1970), vinára Urbana Habdžu v televíznej trilógii Červené víno (r. A. Lettrich, 1972) a včelára Sama Pichandu v Jakubiskovej ságe Tisícročná včela (1983). V máji uvedieme aj filmy Prípad pre obhajcu (r. Martin Hollý ml., 1964), v ktorom Kvietik stvárnil obhajcu Kolára a Niet inej cesty Jozefa Zachara (1968), kde sa predstavil v úlohe Ľudovíta Štúra. Kvietik získal za filmy Boxer a smrť a Havrania cesta ocenenie Trilobit 1963, za film Deň, ktorý neumrie (r. M. Ťapák, 1974) cenu pražských divákov Melpomené 1975 a niekoľkokrát sa stal víťazom čitateľskej ankety časopisu Film a divadlo o najpopulárnejšieho herca roka. Od roku 1966 sa objavoval aj v českých filmoch - Romance pro křídlovku (r. O. Vávra, 1966), Oáza (r. Z. Brynych, 1972), Známost sestry Aleny (r. M. Hubáček, 1973), Za humny je drak (r. R. Cvrček, 1982) a i. V rokoch 1984-90 sa venoval pedagogickej činnosti na VŠMU v Bratislave. V roku 2004 získal štátne vyznamenania Kríž prezidenta SR II. stupňa a Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.






Filmotéka - apríl 2019

Vážení diváci,

 

veľkú časť aprílového programu FILMOTÉKY venujeme 90. výročiu narodenia režiséra a scenáristu Petra Solana (25. 4. 1929 – 21. 9. 2013), jedného z najdôležitejších slovenských filmových tvorcov druhej polovice 20. storočia. Solan v rokoch 1949 – 1955 absolvoval štúdium filmovej réžie na pražskej FAMU. Začínal v Štúdiu dokumentárnych filmov v Bratislave (už v roku 1953). V dejinách slovenskej kinematografie mu prináleží viacero prvenstiev. Kým v roku 1956 režíroval spolu s Františkom Žáčkom prvú domácu filmovú satiru Čert nespí (podľa poviedok Petra Karvaša z rovnomennej knihy satír), jeho prvým samostatným dlhometrážnym filmom bola prvá slovenská filmová detektívka Muž, ktorý sa nevrátil (1959). Medzinárodné uznanie mu priniesol sugestívny dramatický príbeh z prostredia koncentračného tábora Boxer a smrť (1962) so Štefanom Kvietikom v hlavnej úlohe. Solan opakovane spolupracoval so spisovateľom a dramatikom Petrom Karvašom (Prípad Barnabáš Kos  /1964/, Pán si neželal nič /1970/) a scenáristom Tiborom Vichtom (Tvár v okne /1963/, Kým sa skončí táto noc /1965/, Solanova poviedka z filmu Dialóg 20 40 60 /1968/ či neonoirovo ladený krimipríbeh Tušenie /1982/). V časoch normalizácie bol Solan od roku 1972 preradený do Štúdia krátkych filmov, k réžii dlhometrážneho hraného filmu sa vrátil detským filmom A pobežím až na kraj sveta z roku 1979. Jeho posledným filmom bola snímka O sláve a tráve (1984), v ktorej sa dotkol stále aktuálnej témy popularity a márnosti života v sláve. Peter Solan získal v roku 2004 Cenu ministra kultúry SR za mimoriadny tvorivý prínos k rozvoju slovenskej kinematografie a v roku 2013 štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra III. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky, osobitne v oblasti slovenskej kinematografie, a šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí. Umrel 21. septembra 2013 v Bratislave. V aprílovom cykle venovanom Petrovi Solanovi bude pred každým dlhometrážnym filmom uvedený aj krátkometrážny film z jeho filmografie a cyklus uzavrie program pozostávajúci z dvoch dokumentárnych filmov o Petrovi Solanovi a Tiborovi Vichtovi. Za zostavenie programu ďakujeme Martinovi Kaňuchovi.

Pripomenieme si aj 75. narodeniny slovenského publicistu a scenáristu Eugena Gindla (nar. 2. 2. 1944). Eugen Gindl sa podieľal na scenári filmu Martina Hollého ml. Právo na minulosť z roku 1989, ktorého príbeh sa vracia do povojnových rokov. Vo filme sa na dramatickom, rýchle sa meniacom spoločenskom pozadí odvíjajú príbehy jeho hlavných hrdinov: bývalého frontového vojaka Grigu, ktorý bojoval v Sovietskej armáde, dôstojníka britského letectva Koubeka, karieristu Cabadaja, mladého novinára Zajaroša a ostatných priateľov z vojnových i mierových čias. Uvedieme aj film Dušana Trančíka Keď hviezdy boli červené, ku ktorému Gindl tiež písal scenár. Film na príbehu váhavého a nesmelého Jožka Brezíka sleduje osudy ľudí – spolutvorcov i obetí morálnej klímy, ktorá sa v Československu udomácnila v päťdesiatych rokoch, aby napriek nádejným vyhliadkam roku 1968 znovu ovládla medziľudské vzťahy. V programe nazvanom Výročia: Eugen Gindl uvedieme trojicu filmov Starina (r. Ladislav Kaboš), Malebná cesta dolu Váhom (r. Ján Fajnor) a Fašiangy v Sebechleboch (r. Ladislav Kaboš) a napokon aj dva televízne filmy – Dominik (r. Ján Fajnor) a Celý svet nad hlavou (r. Stanislav Párnický) o kariére vzpierača ťažkej váhy, ktorý bojuje nielen o športové trofeje, ale aj o suverenitu svojej osobnosti.

Herečka Romy Schneiderová bola v časoch svojej najväčšej slávy (60. – 70. roky) jednou z veľkých hereckých múz filmových tvorcov. V septembri minulého roka sme si pripomínali 80. výročie jej narodenia a v októbri sa do našich kín dostal aj film 3 dni v Quiberone inšpirovaný udalosťami z neskorej fázy jej života. V cykle Pocta: Romy Schneiderová okrem neho premietneme štyri filmy, ktoré Schneiderová nakrútila v rokoch 1975 – 1981 s významnými režisérmi ako Claude Chabrol (Nevinní so špinavými rukami), Claude Sautet (Celkom obyčajný príbeh), Bertrand Tavernier (Smrť v priamom prenose) a Dino Risi (Prízrak lásky). V cykle premietneme aj dokumentárny film Inferno dvojice tvorcov Serge Bromberg a Ruxandra Medreaová. Film sa venuje projektu s názvom Peklo, ktorý v 60. rokoch začal nakrúcať francúzsky režisér Henri-Georges Clouzot so Schneiderovou a so Sergeom Reggianim v hlavných úlohách, no nikdy ho nedokončil pre rôzne komplikácie. Bromberg sa dostal k nakrútenému materiálu (od vdovy po Clouzotovi) a v Inferne sa venuje osudom tohto nerealizovaného filmu.

Profesor Rudolf Urc pripravil v rámci cyklu Očami filmových spravodajcov program s názvom Bratislava na prelome 1944 – 1945. Pokúša sa v ňom zrekonštruovať rozhranie rokov 1944 a 1945 v Bratislave. Ako uvádza, „okolo zúrila vojna, ale Bratislavčania verili, že ich obíde. Až prvé bomby na mesto ich zobudili z letargie. Udalosti vyvrcholili v apríli 1945, keď mesto oslobodila Červená armáda. Mierový život sa vracal len pomaly, zničené životy a ruiny domov ešte dlho pripomínali minulosť“. Filmová historička Eva Filová zostavila program Kino Čas: Na výstavách a veľtrhoch, z ktorého sa dozviete o tom, ako v období socializmu rozkvital zahraničný obchod a ako sa darilo československým výrobkom. V rámci cyklu Double Bill uvedieme v dvojprograme s podnázvom Koniec starých časov filmy Divoká banda Sama Peckinpaha a Noční jazdci Martina Hollého ml.

Vážení diváci, veríme, že si z nášho programu vyberiete. Dovidenia v prítmí kinosály, priatelia.

 

DOUBLE BILL: KONIEC STARÝCH ČASOV (DB)

Apríl 2019: Divoká banda, Noční jazdci

 

Divoký západ tesne pred vypuknutím 1. svetovej vojny. Neodvratná zmena sveta visí vo vzduchu. Cíti to Pike Bishop, vodca zločineckého gangu i jeho nepriateľ, strážca zákona Deke Thornton. Aj iných rivalov tesne po skončení 1. svetovej vojny od seba delí hranica zákona: pašeráka koní Mareka Orbana a strážcu slovensko-poľskej hranice, vrchného rešpicienta Eda Halvu. V oboch prípadoch tak dochádza k stretu mužov mimo zákona a mužov v službách zákona. Vzájomný rešpekt z nich robí priateľov, zákon nepriateľov. Pre zločincov je najdôležitejší ich posledný kšeft pred odchodom do bezpečia „dôchodku“, zatiaľ čo pre strážcov zákona je jeho ochrana vecou profesionálnej i ľudskej cti. Časy i svet sa menia a na vlastnej koži to pociťujú Pike a Deke, Marek a Edo. Ani jeden z nich by však svoju minulosť nevymenil za nič na svete. Slová Pika Bishopa, „inak by som to ani nechcel,“ by tak mohol vyriecť i Marek Orban.

 

POCTA: ROMY SCHNEIDEROVÁ (PRS)

Apríl 2019: Nevinní so špinavými rukami; Celkom obyčajný príbeh; Smrť v priamom prenose; Prízrak lásky; Inferno; 3 dni v Quiberone

 

 

Počas mesiaca apríl budú vo Filmotéke premietané filmy, v ktorých hrala herečka Romy Schneiderová (23. 9. 1938 – 29. 5. 1982). Na jeseň minulého roka mal v širšej slovenskej distribúcii premiéru film 3 dni v Quiberone, ktorý zachytáva trápiacu sa štyridsaťdvaročnú herečku a my vieme, že už jej vtedy nezostávalo veľa času života. Vo výbere filmov sa nachádzajú štyri filmy z obdobia rokov 1975 – 1981, teda z neskorého obdobia jej hereckej kariéry, čím vzniká spolu so spomínaným novým životopisným filmom širší obraz o tomto období jej života a tvorby. Do programu sme zaradili aj film Inferno, ktorý rekonštruuje nedokončené dielo režiséra Henriho-Georgesa Clouzota zo šesťdesiatych rokov a poskytuje výnimočné svedectvo z dní jeho nakrúcania. Romy Schneiderová by sa v septembri 2018 dožila veku 80 rokov, avšak osud jej nedoprial dlhý život (dožila sa napokon  len 43 rokov). Bola ešte príliš mladá keď zažila celosvetovú slávu s filmom o cisárovnej Sissi. Bola talentovaná a krásna, čakala na ňu kariéra, ktorá z nej spravila jednu z hereckých ikon európskej kinematografie. Spolupracovala s mnohými slávnymi režisérmi svojej doby (Orson Welles, Luchino Visconti, Claude Chabrol, Bertrand Tavernier). Jej role boli pre ňu poslaním, vždy bola pripravená obetovať pre ne všetko. V jej súkromnom živote sa však striedali krátke obdobia šťastia s dlhými obdobiami smútku spojenými s tragickými udalosťami, ktoré sa stali jej blízkym.   

 

Výročia osobností: Peter Solan (VOPS)

Apríl 2019: Trať voľná; Čert nespí; Vianočný dar; Muž, ktorý sa nevrátil; Nemecká; Boxer a smrť; Burza; Tvár v okne; Muž, ktorý klope; Prípad Barnabáš Kos; Nepokradneš; Kým sa skončí táto noc; Balkón plný plienok; Dialóg 20 40 60; Komu dôverovať?; Pán si neželal nič; Prečo chodia poza školu; A pobežím až na kraj sveta; Architekt Dušan Kuzma; Tušenie; Rozhovor o jednom centimetri nádeje; O sláve a tráve; Kým sa skončí tento film; Zlatá šedesátá: Peter Solan

 

 

Peter Solan, projekt filmovej etiky

 

Režisér Peter Solan (1929 – 2013) patrí spolu so Štefanom Uhrom, Martinom Hollým a Stanislavom Barabášom, medzi najvýraznejšie osobnosti povojnovej slovenskej kinematografie. Počas svojej kariéry sa venoval filmovej a televíznej tvorbe, hraným i dokumentárnym projektom. Základným parametrom Solanovho filmu je jeho diskrétna réžia, rozvíjanie nenápadného štýlu napätia a intenzifikácie filmového vypovedania o silách a slabostiach človeka v hraničných situáciách. Nespoliehal sa na efektnosť, kontroverznosť, trendy – len nakrúcal tiché filmy. Príznačným sa stalo jeho solitérstvo, názorová nekompromisnosť, sebakritickosť.

V roku 1949 začal študovať filmovú réžiu na pražskej FAMU. Po nástupe na Kolibu v lete 1953 sa začlenil do prvej „nebezpečnej“ vlny vysokoškolsky vzdelaných filmárov, ktorá doma „narazila“ na provinčné vedenie a umeleckú sterilnosť slovenského filmu. Podobne ako ostatní tvorcovia, musel aj Solan najprv realizovať sériu krátkych dokumentárnych i hraných agitiek (Trať voľná, Muž, ktorý klope) v Štúdiu dokumentárnych filmov, kde sa názorovo overovali možní adepti hraného filmu. Prvý dlhometrážny hraný film, adaptáciu satirických poviedok Petra Karvaša Čert nespí, nakrútil v roku 1956 s režisérom Františkom Žáčkom. Solan sa stal držiteľom niekoľkých, najmä žánrových prvenstiev v dejinách slovenského filmu. V  hranom filme debutoval prvou slovenskou filmovou satirou, ktorú v roku 1964 doplnil absurdnejšie vyladeným Prípadom Barnabáša Kosa. Nakrútil prvú detektívku (Muž, ktorý sa nevrátil, 1959), aj v zahraničí sa presadil prvou psychologickou drámou z prostredia koncentračného tábora Boxer a smrť (1962). Nehovoriac o dlho pripravovanom projekte prvej, výpravnej sci-fi Neznáma planéta (1961), ktorý sa však nakoniec nerealizoval. Koncom 60. rokov sa Solan výrazne angažoval vo vedení Zväzu filmových a televíznych tvorcov (FITES), ale aj filmársky – odvážnym výrazovým spracovaním spoločensko-kritických tém (Sedem svedkov, 1967; Malá anketa, 1969). Aj preto bol od roku 1972, už v čase normalizácie, preradený do Štúdia krátkych filmov (spolu s Jurajom Jakubiskom). K hranému filmu sa nakoniec vrátil detským filmom A pobežím až na kraj sveta (1979) a spomenúť treba aj vo vtedajšej slovenskej filmovej produkcii netypický, neo-noirovo ladený krimipríbeh Tušenie (1982). Vo svojom poslednom hranom filme O sláve a tráve (1984) sa dotkol stále aktuálnej témy popularity a márnosti života v sláve.

Od konca 50. rokov Solan postupne rozvíjal osobitú líniu filmového vypovedania – vlastný mikrožáner filmu ako prípadu. Filmové re-konštrukcie spoločenských prípadov, nezriedka odkazujúce na súdne prostredie (Tvár v okne, Malá anketa), nechcú človeka obviňovať ani odsudzovať. Film ako prípad je predovšetkým istým druhom svedectva. Svedčiť filmom u neho znamenalo problematizovať stav vecí, jednorozmerné videnie skutočnosti (Kým sa skončí táto noc, Dialóg 20 40 60, Pán si neželal nič). Angažovanosť neznamená vybrať si jednu stranu, ale zaujato obhajovať nestrannosť, mnohohlasnosť. Pre Petra Solana sa film stal nástrojom premysleného dokumentovania, rozpoznávania jedinečnosti a nesamozrejmosti ľudského správania, rozhodovania a konania – či už ide o boxera Komínka (Boxer a smrť) alebo matku rozhodujúcu o osude svojho postihnutého dieťaťa (Balkón plný plienok). Viac než na optimistickom „vyznení“, záleží na otvorenosti (rozpornosti) vnímania stavu vecí, na neustálom pýtaní sa na parametre osobnej zodpovednosti.

Martin Kaňuch

Filmotéka - Marec 2019

Vážení diváci,

v marci si pripomenieme 95. výročie narodenia filmového, divadelného a televízneho herca Jozefa Kronera (20. 3. 1924 – 12. 3. 1998). Kronerova filmografia je početná a rozmanitá, a to napriek tomu, že herectvo nikdy neštudoval. Vo filme debutoval epizódnou úlohou vo veselohre Jána Kadára Katka (1949). V roku 1958 mu režisér Ján Lacko ponúkol hlavnú úlohu vo filme Statočný zlodej, nakrútenom podľa divadelnej hry Ivana Stodolu Jožko Púčik a jeho kariéra. Vo filme Jiřího Krejčíka Polnočná omša podľa rovnomennej divadelnej hry Petra Karvaša stvárnil Kroner postavu Valentína Kubiša, otca v malomeštiackej rodine, ktorej členovia pokiaľ priamo nekolaborujú s Nemcami, túžia aspoň prežiť vojnu v bezpečí. Vážnym ohrozením sa pre nich stáva návrat zraneného syna Juraja, ktorý bojuje proti Nemcom ako partizán. Najväčší úspech priniesla Kronerovi postava Tóna Brtka vo filme Jána Kadára a Elmara Klosa Obchod na korze ocenenom Oscarom pre najlepší cudzojazyčný film. Film mal svetovú premiéru na 18. medzinárodnom filmovom festivale v Cannes v roku 1965 a predstavitelia hlavných úloh Ida Kamińská a Jozef Kroner za svoje výkony vo filme získali zvláštne čestné uznanie. Kroner hral počas svojej kariéry aj vo viacerých českých filmoch. Do programu sme zaradili filmy Lidé z maringotek Martina Friča a Muž, který stoupl v ceně Jana Moravca a Zdeňka Podskalského st. Vo filme Pán si neželal nič stvárnil Kroner bývalého hotelového detektíva Ctibora, ktorý sa domnieva, že opäť dostal príležitosť zasiahnuť v záujme hosťa i povesti hotela. Zámena čísla izby je však osudná nielen pre vyslúžilého detektíva, ale aj pre hosťa z izby číslo 32. V Kosení Jastrabej lúky Štefana Uhra Kroner vytvoril postavu starého otca a vo filmovej rozprávke Martina Hollého ml. Soľ nad zlato sa predstavil v úlohe šaša. Medzi Kronerove významné úlohy patrila rola Martina Pichandu vo filme Juraja Jakubiska Tisícročná včela z roku 1983. Kroner sa objavoval aj vo filmoch zahraničných režisérov. Napríklad v bulharskom filme Ty, ktorý si na nebesiach stvárnil postavu českého husliara Georga Henrycha, ktorý prichádza do Bulharska založiť husliarsku školu. Jozef Kroner získal za svoje herecké umenie množstvo domácich a zahraničných ocenení. V Ankete 2000 (anketa slovenských filmových novinárov a kritikov) obsadil prvé miesto v kategórii najlepší slovenský herec 20. storočia.

Francúzska herečka Fanny Ardant sa v marci dožíva 70 rokov (nar. 22. 3. 1949). Ardant sa počas svojej kariéry vypracovala na jednu z najžiarivejších hviezd francúzskej kinematografie. Herectvu sa začala venovať po štúdiu politických vied. Medzinárodnú slávu jej zabezpečili dva filmy, ktoré nakrútila v prvej polovici 80. rokov so svojím vtedajším partnerom, režisérom Françoisom Truffautom: Žena od susedov(1981) a Konečne nedeľa! (1983). V týchto filmoch hrala po boku mužských hereckých hviezd Gérarda Dépardieua a Jeana-Louisa Trintignanta. Za úlohy v oboch filmoch bola Fanny Ardant nominovaná na Cézara za najlepší ženský herecký výkon (v oboch prípadoch získala ocenenie napokon Isabelle Adjani – za filmy Posadnutosť Vražedné leto; Ardant získala Cézara napokon v roku 1997 za rolu vo filme Niekto to rád dievčatá). Taliansky režisér Paolo Sorrentino vzdal poctu Fanny Ardant vo svojom filme Veľká nádhera, kde sa herečka objaví len v drobnej cameo úlohe, hrajúc samu seba. Pri nočnej prechádzke Rímom ju stretne protagonista filmu Jep. Tento moment pripomenie scénu z filmu Rím, v ktorej vzdal Federico Fellini podobnú poctu talianskej herečke Anne Magnani.

V marci si pripomenieme aj ďalšie výročia významných osobností kinematografie. Kameraman Jozef Ort-Šnep sa dožíva 80 rokov (nar. 8. 3. 1939). Ort-Šnep bol (okrem iného) kameramanom filmu Dušana Hanáka Ja milujem, ty miluješ(1980). Francúzsky režisérLuc Besson, tvorca filmu Brutálna Nikita (1990), sa v marci dožíva 60 rokov (nar. 18. 3. 1959). Projekciou filmu Správca skanzenu si pripomenieme 75. výročie narodenia herca Pavla Mikulíka (2. 3. 1944 – 27. 11. 2007), ktorý tu stvárnil titulnú postavu správcu skanzenu Harmatu. Filmová historička Eva Filová zostavila dve pásma krátkometrážnych filmov – Výročia: Jaroslav Pogran Výročia: Dagmar Bučanová pri príležitosti 90. narodenín uvedených tvorcov (Jaroslav Pogran – nar. 10. 3. 1929, Dagmar Bučanová – nar. 15. 3. 1929). Napokon vo FILMOTÉKE reflektujeme aj 80. narodeniny nemeckého režiséra a scenáristu Volkera Schlöndorffa. Premietneme režisérsky zostrih jeho oscarového filmu Plechový bubienok z roku 1979.

Profesor Rudolf Urc do programu Osobnosti literatúry 40. a 50. rokov vybral filmové týždenníky, v ktorých sa objavili portréty významných slovenských literárnych osobností. V jeho výbere sa objavia šoty o Jankovi Alexym, Ivanovi Kraskovi, Ivanovi Stodolovi, Tidovi J. Gašparovi, Máši Haľamovej a Ladislavovi Mňačkovi. Filmová historička Eva Filová zostavila v rámci cyklu Kraťasy z archívu: Kino čas program s podtitulom Za cudzincami. Dozviete sa z neho, ako sa žilo zahraničným študentom v socialistickom Československu, ale aj o zahraničnej politike, internacionalizme a rozvojovej pomoci krajinám tretieho sveta. V rámci cyklu Double Bill uvedieme v programe s podnázvom Ženy v dome, filmy Šepoty a výkriky Ingmara Bergmana a novinku Yorgosa Lanthimosa Favoritka

Na záver by sme vám chceli dať do pozornosti aj 26. ročník Medzinárodného festivalu filmových klubov FEBIOFEST (20. – 26. marec), ktorý vo svojom programe reflektuje v niektorých sekciách aj dejiny kinematografie.

Dovidenia v prítmí kinosály. 

DOUBLE BILL: ŽENY V DOME

Marec 2019: Šepoty a výkriky, Favoritka

Existenčná dráma Ingmara Bergmana Šepoty a výkriky sa odohráva v jednom dome. Sestry Maria a Karin sa starajú o smrteľne chorú sestru Agnes. Agnes trpí ukrutnými bolesťami, no nie je v dome jedinou trpiacou. Maria i Karin sú sužované potlačovanými bolesťami z minulosti, ktorým dá voľný priebeh smrť a „zmŕtvychvstanie“ Agnes. Tragikomická FavoritkaYorgosa Lanthimosa sleduje tiež tri ženy v uzavretom priestore – na kráľovskom dvore. Kráľovná Anna je sužovaná chorobami, jej pravá ruka, dôverníčka a milenka Sarah ju drží pod kontrolou. Na dvor prichádza mladá Abigail, ktorej cieľom je získať späť svoj šľachtický titul, moc a postavenie. Oba dobové kostýmové filmy majú spoločnú farebnú škálu (čierna – biela – červená) a oba sú vo svojom jadre ľudskou tragédiou. 

VÝROČIA OSOBNOSTÍ: JOZEF KRONER

Marec 2019: Herec Jozef Króner; Statočný zlodej; Polnočná omša; Obchod na korze; Lidé z maringotek; Muž, který stoupl v ceně; Pán si neželal nič; Kosenie Jastrabej lúky; Soľ nad zlato; Tisícročná včela; Ty, ktorý si na nebesiach

20. marca si pripomíname 95. výročie narodenia herca Jozefa Kronera (20. 3. 1924 – 12. 3. 1998). Filmový, divadelný a televízny herec pochádzal z početnej hereckej rodiny. Nikdy herectvo neštudoval a svoju kariéru začínal účinkovaním v ochotníckych súboroch, odkiaľ v roku 1948 odišiel na profesionálnu scénu v Martine. V rokoch 1956 – 1984 bol členom činohry Slovenského národného divadla. Počas svojho dlhoročného pôsobenia v divadle, televízii, rozhlase a vo filme vytvoril množstvo nezabudnuteľných postáv. Už od svojich hereckých začiatkov sa dokázal uplatniť v rôznych žánroch.

Debutoval epizódnou úlohou vo filme režiséra Jána Kadára Katka (1949). Vďaka svojmu talentu, jedinečnému vzhľadu a pôsobivému hlasu hrával už od začiatku svojej filmovej kariéry často vekovo oveľa staršie postavy vo filmoch ako Pole neorané (r. Vladimír Bahna, 1953), Drevená dedina (r. Andrej Lettrich, 1954), Štvorylka (r. Jozef Medveď, Karol Krška, 1955), Posledná bosorka Zemianska česť (obidva r. Vladimír Bahna, 1957). V roku 1958 mu režisér Ján Lacko ponúkol hlavnú úlohu vo filme Statočný zlodej, nakrútenom podľa divadelnej hry Ivana Stodolu Jožko Púčik a jeho kariéra. Vo filme Jiřího Krejčíka Polnočná omša podľa rovnomennej divadelnej hry Petra Karvaša stvárnil Kroner postavu Valentína Kubiša, otca v malomeštiackej rodine, ktorej členovia pokiaľ priamo nekolaborujú s Nemcami, túžia aspoň prežiť vojnu v bezpečí. Vážnym ohrozením sa pre nich stáva návrat zraneného syna Juraja, ktorý bojuje proti Nemcom ako partizán. Najväčší úspech priniesla Kronerovi postava Tóna Brtka vo filme Jána Kadára a Elmara Klosa Obchod na korze ocenenom Oscarom pre najlepší cudzojazyčný film. Film mal svetovú premiéru na 18. medzinárodnom filmovom festivale v Cannes v roku 1965 a predstavitelia hlavných úloh Ida Kamińská a Jozef Kroner za svoje výkony vo filme získali zvláštne čestné uznanie. Kroner hral počas svojej kariéry aj vo viacerých českých filmoch. Do programu sme zaradili filmy Lidé z maringotek Martina Friča a Muž, který stoupl v ceně Jana Moravca a Zdeňka Podskalského st. Vo filme Pán si neželal nič stvárnil Kroner bývalého hotelového detektíva Ctibora, ktorý sa domnieva, že opäť dostal príležitosť zasiahnuť v záujme hosťa i povesti hotela. Zámena čísla izby je však osudná nielen pre vyslúžilého detektíva, ale aj pre hosťa z izby číslo 32. V Kosení Jastrabej lúky Štefana Uhra Kroner vytvoril postavu starého otca a vo filmovej rozprávke Martina Hollého ml. Soľ nad zlato sa predstavil v úlohe šaša. Medzi Kronerove významné úlohy patrila rola Martina Pichandu vo filme Juraja Jakubiska Tisícročná včela z roku 1983. Kroner sa objavoval aj vo filmoch zahraničných režisérov. Napríklad v bulharskom filme Ty, ktorý si na nebesiach stvárnil postavu českého husliara Georga Henrycha, ktorý prichádza do Bulharska založiť husliarsku školu. Jozef Kroner získal za svoje herecké umenie množstvo domácich a zahraničných ocenení. V Ankete 2000 (anketa slovenských filmových novinárov a kritikov) obsadil prvé miesto v kategórii najlepší slovenský herec 20. storočia.

FILMOTÉKA - február 2019

Vážení diváci,

vo februári si pripomíname 95. výročie narodenia významného slovenského režiséra a scenáristu Stanislava Barabáša (4. 2. 1924 – 1. 8. 1994). Po štúdiách práva (päť semestrov na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave) a filmovej réžie (na FAMU v Prahe) nakrúcal v prvej polovici 50. rokov dokumentárne a spravodajské filmy, žurnály a reportáže (na Slovensku pre Československý štátny film a v Čechách – počas základnej vojenskej služby – pre Československé armádne filmové štúdio v Prahe). V rokoch 1954 – 1956 pôsobil ako vedúci Štúdia dokumentárnych filmov v Bratislave. V druhej polovici dekády požiadal o preradenie do Štúdia hraných filmov, kde najskôr pracoval ako asistent réžie a pomocný režisér. Jeho dlhometrážnym hraným debutom sa stal poviedkový film Pieseň o sivom holubovi (podľa scenára Ivana Bukovčana a Alberta Marenčina; 1961), ktorý zobrazuje absurditu a hrôzy vojny z pohľadu detí. V krátkom slede nasledovali filmy Trio Angelos (1963) o životných osudoch trojice klaunov (otca a jeho dvoch synov), Zvony pre bosých (1965), vypätá existenciálna dráma o strete dvoch partizánov a mladého zajatca, nemeckého vojaka, a Tango pre medveďa (1966), satira na turistický ruch a honbu za devízami, v ktorej sa riaditeľ ZOO pokúša predať na odstrel zahraničnému turistovi chorého medveďa. Po roku 1968 pracoval Barabáš najmä pre televíziu v rôznych mestách v západnom Nemecku (Mníchov, Baden-Baden, Hamburg). Pred dvomi uvádzanými dlhometrážnymi filmami premietneme aj režisérove krátkometrážne filmy.

Vo FILMOTÉKE vo februári reflektujeme aj 90. výročie narodenia významnej českej režisérky Věry Chytilovej (2. 2. 1929 – 12. 3. 2014). Uvedieme výber z jej tvorby z obdobia 60. – 80. rokov. V roku 1963 boli do kín uvedené dva Chytilovej stredometrážne filmy: Pytel blecha jej absolventský film z pražskej FAMU Strop v pásme nazvanom U stropu je pytel blech. Ovoce stromů rajských jíme z konca 60. rokov je podobenstvo, v ktorom Chytilová voľne spracovala biblický príbeh Adama a Evy. Po tomto filme nemohla režisérka v rokoch 1969 – 1976 nakrúcať. Koncom 70. rokov nakrútila film Panelstory aneb Jak se rodí sídliště, v ktorom zobrazila osudy obyvateľov nového pražského sídliska. Venuje sa pritom nielen sociologickému fenoménu, ale aj osobným a partnerským vzťahom postáv. Praha – neklidné srdce Evropy je dokumentárny film z roku 1984, ktorý vznikol ako súčasť zákazky talianskej televíznej stanice RAI na cyklus dokumentárnych portrétov významných európskych miest. V druhej polovici 80. rokov Chytilová režírovala filmy Šašek a královna Kopytem sem, kopytem tam. Vďaka spolupráci s Belgickou kráľovskou cinematékou uvedieme aj unikátny dokumentárny film Chytilová versus Forman z roku 1981. Chytilová sa vydala za svojím bývalým spolužiakom z FAMU Milošom Formanom počas nakrúcania jeho filmu Ragtime a podala o tom filmovú správu. Kostru jej filmu tvorí ich konfrontácia o témach, ako sú tvorba a morálka. Ďakujeme pánovi Pierrovi Droutovi za poskytnutie súhlasu s projekciou filmu a Belgickej kráľovskej cinematéke za zapožičanie zdigitalizovanej verzie filmu.

Vo februári si pripomenieme aj výročia herca Ladislava Mrkvičku (stvárnil Tristana vo filmovej adaptácii rovnomennej novely Dominika Tatarku Panna zázračnica), scenáristu Jana Procházku (autor námetu a spoluscenárista filmu Karla Kachyňu Kočár do Vídně), režiséra Františka Vláčila (uvedieme film Tomáša Hejtmánka Sentiment inšpirovaný stretnutím s režisérom Vláčilom, v ktorom Vláčila stvárnil Jiří Kodet) a režiséra Otara Iosselianiho (Žil spievajúci drozd).

V cykle Všetci prezidentovi muži premietneme dva filmy čilského režiséra Pabla Larraína No Jackie. V prvom rozpráva Larraín príbeh z konca diktatúry generála Augusta Pinocheta, keď bol pracovník reklamnej agentúry René Saavedra poverený vedením kampane proti Pinochetovmu opätovnému zvoleniu v referende. Motívom kampane sa stalo heslo Nie (No) vyjadrujúce postoj k pokračovaniu Pinocheta v prezidentskom úrade. V Jackie Larraín ponúka portrét prvej dámy, manželky prezidenta Johna F. Kennedyho, a pohľad do zákulisia Bieleho domu. Uvedieme aj dva slovenské filmy s prezidentskými motívmi. V Kandidátovi sledujeme pozadie politickej kampane kandidáta na prezidenta. V LokalFilmis-e sme zase svedkami súboja dvoch prezidentských kandidátov – Rytmausa a Pištu Lakatoša. Cyklus uzatvoríme českým filmom režiséra Marka Najbrta Prezident Blaník.

Profesor Rudolf Urc zostavil pásmo TOP filmové žurnály očami Marcely Plítkovej-Jurovskej z cyklu Očami filmových spravodajcov ako poctu režisérke dokumentárnych filmov a tvorkyni spravodajských žurnálov. Podľa profesora Urca „výnimočnosť osobnosti Marcely Plítkovej-Jurovskej je v jej všestrannom rozhľade v oblasti spravodajského a dokumentárneho filmu. Po niekoľko rokov odovzdávala svoje dramaturgické a režisérske skúsenosti generáciám mladých tvorcov v profesionálnom, ale aj amatérskom prostredí“. Filmová historička Eva Filová sa v pásme Kino Čas: Do veľkej a malej politiky z cyklu Kraťasy z archívu: Kino Čas venuje rôznym aspektom témy politiky. Z programu sa dozviete napríklad aj to, ako za socializmu vyzerala predvolebná kampaň a ako pracovali poslanci. V rámci cyklu Double Bill uvedieme vo februári v dvojprograme s podnázvom Horizont apokalypsy filmy Každý týždeň sedem dní Eduarda Grečnera a Konec srpna v hotelu Ozon Jana Schmidta. V cykle Art of Silent Film premietneme film Nanuk, človek primitívny s hudobným sprievodom v podaní hudobníkov Igora Frťalu, Martiny Kachlovej a Paulíny Rónaiovej.

Priatelia, veríme, že si z nášho programu vyberiete. Dovidenia v prítmí kinosály.

 

DOUBLE BILL: HORIZONT APOKALYPSY

Február 2019: Každý týždeň sedem dní, Konec srpna v hotelu Ozon

Vysokoškolskí študenti žijú bezstarostný život plný zábavy, lások i sklamaní. Ich jedinou starosťou je príprava na skúšky. Nič ich však nemôže pripraviť na dôsledky hrozby, ktorá sa nad nimi zlovestne vznáša. Strach, tušenie zániku. Tak ako každý mladý človek, aj oni si hľadajú svoje miesto vo svete. Strach z atómovej apokalypsy ich núti zastaviť sa a zamyslieť... Doposiaľ iracionálny strach zo zániku civilizácie sa zmenil na realitu. Po nukleárnom výbuchu svet ako ho poznáme nadobro zanikol. Kmeň mladých žien putuje spustošenou krajinou. Tieto ženy sú nevzdelané, zdivočené, bez akéhokoľvek morálneho kódexu, ukotvené v bezútešnej post apokalyptickej prítomnosti. Ich jedinou starosťou je prežitie za každú cenu. Aj za cenu straty základnej ľudskosti.

VÝROČIA OSOBNOSTÍ: STANISLAV BARABÁŠ

Február 2019: Zem môže dať viac; Pieseň o sivom holubovi; Trio Angelos; Zvony pre bosých; Hrdinovia práce; Tango pre medveďa

4. februára si pripomíname 95. výročia narodenia režiséra a scenáristu Stanislava Barabáša (4. 2. 1924 – 1. 8. 1994). Barabáš študoval päť semestrov na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (v rokoch 1943 – 1946) predtým, než študoval filmovú réžiu na pražskej FAMU (1946 – 1950; absolvoval až v roku 1963). V prvej polovici 50. rokov nakrúcal dokumentárne a spravodajské filmy, žurnály a reportáže (na Slovensku pre Československý štátny film a v Čechách – počas základnej vojenskej služby – pre Československé armádne filmové štúdio v Prahe). V rokoch 1954 – 1956 pôsobil ako vedúci Štúdia dokumentárnych filmov v Bratislave. V druhej polovici dekády požiadal o preradenie do Štúdia hraných filmov, kde najskôr pracoval ako asistent réžie a pomocný režisér. Jeho dlhometrážnym hraným debutom sa stal poviedkový film Pieseň o sivom holubovi (podľa scenára Ivana Bukovčana a Alberta Marenčina; 1961), ktorý zobrazuje absurditu a hrôzy vojny z pohľadu detí. V krátkom slede nasledovali filmy Trio Angelos (1963) o životných osudoch trojice klaunov (otca a jeho dvoch synov), Zvony pre bosých (1965), vypätá existenciálna dráma o strete dvoch partizánov a mladého zajatca, nemeckého vojaka, a Tango pre medveďa (1966), satira na turistický ruch a honbu za devízami, v ktorej sa riaditeľ ZOO pokúša predať na odstrel zahraničnému turistovi chorého medveďa. V septembri 1968 Barabáš emigroval do Rakúska, krátko žil a pôsobil aj v Kanade (v Kanadskom filmovom ústave) a od roku 1969 žil a pracoval pre televíziu v rôznych západonemeckých mestách (Mníchov, Baden-Baden, Hamburg). Vo FILMOTÉKE uvedieme každú februárovú stredu jeden z jeho dlhometrážnych hraných filmov určených pre kiná, ktoré vznikli v období rokov (1961 – 1966). Pred dvomi z nich uvedieme aj krátkometrážne dokumentárne filmy, ktoré Barabáš režíroval v rokoch 1950 – 1951.

VÝROČIA OSOBNOSTÍ: VĚRA CHYTILOVÁ

Február 2019: U stropu je pytel blech; Ovoce stromů rajských jíme; Panelstory aneb Jak se rodí sídliště; Kalamita; Chytilová versus Forman; Praha – neklidné srdce Evropy; Šašek a královna; Kopytem sem, kopytem tam

Vo februári si pripomenieme tvorbu výnimočnej, nekompromisnej režisérky Věry Chytilovej, ktorá vedela prenikavo zachytiť ústredné problémy svojej doby. Vyberala si pálčivé témy, vyrukovala do boja a nebála sa pichať do „osieho hniezda“. Už svojimi študentskými filmami (v distribúcii uvádzanými v pásme U stropu je pytel blech) potvrdila, rovnako ako jej viacerí spolužiaci, že je už v mladom veku pripravená tvoriť podstatné diela kinematografie. Spolu s ostatnými českými režisérmi jej generácie sa pripojila k prúdu nových vĺn, ktorý sa niesol v 60. rokoch viacerými európskymi kinematografiami. Chytilová, radikálna vo svojich názoroch, sa v tej dobe pridala k režisérom tvoriacich po formálnej stránke radikálne diela. Film Ovoce stromů rajských jíme je toho skvelým príkladom. Na prelome 70. a 80. rokov nakrútila filmy (Panelstory aneb Jak se rodí sídliště, Kalamita), v ktorých je jednotlivec konfrontovaný so šeďou každodennosti. Hoci sa snaží  ozvláštniť si ju, nedarí sa mu to, pretože tá šeď bola v tej dobe naozaj poriadna. Chytilová sa venovala aj tvorbe dokumentárnych filmov. Z tejto oblasti jej diela sme do programu zaradili dva filmy – Chytilová versus Forman a Praha – neklidné srdce Evropy. Na záver mesiaca premietneme filmy ktoré Chytilová vytvorila počas druhej polovice 80. rokov, tesne pred Nežnou revolúciou, s príznačnými témami ako moc a chorobné, sebadeštruktívne vzťahy (Šašek a královna a Kopytem sem, kopytem tam).

Ingmar Bergman: Peklo na zemi

November 2018: Prameň panny, Siedma pečať, Lesné jahody, Persona, Ako v zrkadle, Hostia Večere Pána, Mlčanie

Double Bill: 100. výročie konca I. svetovej vojny

November 2018: Veľká ilúzia, Signum laudis

 

Filmotéka - November 2018

Priatelia archívneho filmu,

tento rok si kinematografické inštitúcie (filmotéky, festivaly, archívy) po celom svete pripomínajú 100. výročie narodenia velikána svetovej kinematografie, švédskeho režiséra Ingmara Bergmana (14. júl 1918 – 30. júl 2007). Hoci Bergman nebol len filmovým režisérom, ale aj divadelným, výrazným spôsobom ovplyvnil svojou tvorbou svetovú kinematografiu. Aj FILMOTÉKA sa pripája k pripomienkam jeho výročia.

55. Výročie Slovenského filmového ústavu

V programe FILMOTÉKY nájdete filmy, na ktorých sa SFÚ podieľal ako koproducent. V septembri to budú filmy Papierové hlavy Dušana Hanáka z roku 1995, Momentky (2008) nedávno zosnulého Petra Krištúfka o Dežovi Ursinym a 25 zo šesťdesiatych alebo Československá nová vlna I. Martina Šulíka (2010). Cyklus bude pokračovať aj v nasledujúcich mesiacoch.

Slovenský filmový rok 1968

November 2018: Týždeň vo filme 31/1968; V krajine divov; Sladký čas Kalimagdory; Týždeň vo filme 34/1968; Film o filme 4/1967; Muž, ktorý luže; Týždeň vo filme 38/1968; Niet inej cesty

Double Bill: Mníchovská dohoda

September 2018:  Masaryk; Stratení v Mníchove

25 rokov slovenského filmu

November 2018: 

Obsluhoval jsem anglického krále, Démoni, Veľký rešpekt, Nedodržaný sľub, Legenda o lietajúcom Cypriánovi, 66 sezón, My zdes, Iné svety, Cesta Magdalény Robinsonovej, Mesiac v nás

 

Výročia osobností: Magda Vášáryová

September 2018: Senzi mama; Marketa Lazarová; Vtáčkovia, siroty a blázni; ... a pozdravuji vlaštovky; Postřižiny; Tichá radosť 

Taiwanská sezóna

Z Taiwanu pochádza viacero významných filmárov a dôležitých filmov. V septembri a októbri by sme vám radi predstavili spolu 11 filmov z nich. Výber sa tiahne naprieč dekádami, ako aj žánrami. Prosto, art house i béčka, wuxia, romantika a spoločenská kritika od 60. rokov 20. storočia po nedávno.

Výročia osobností: Vincent Rosinec

Máj 2018: Kým sa skončí táto noc, Zvony pre bosých

Storočnica Jána Kadára

V máji si Filmotéka Kina Lumière pripomenie 100. výročie narodenia Jána Kadára. Tvorbu jediného slovenského režiséra, ktorý je držiteľom Oscara spolu s Elmarom Klosom za film Obchod na korze (1965), budú môcť diváci vidieť počas celého mája. Prehliadka ponúkne celkovo pätnásť filmov a v stredu 2. mája o 20.00 hod. ju otvorí film Čo mi otec naklamal (1975), ktorý Kadár nakrútil v emigrácii a v roku 1976 zaň získal Zlatý glóbus pre najlepší zahraničný film.

Quinzaine des réalisateurs 1969

Máj 1969: Marketa Lazarová, Nejkrásnější věk, Pět holek na krku

Double Bill: Němcov československý máj 1968

Máj 2018: O slavnosti a hostech, Vlk z Královských Vinohrad

Pre lepšie prispôsobenie obsahu pre Vás, bezpečnosti, meraniu štatistík návštevnosti a lepšej spätnej väzbe tento web používa cookies. Klikaním a navigovaním po stránke súhlasíte s tým, že zbierame o Vás anonymné informácie cez cookies. Viac informácií o používaní cookies na našej stránke nájdete tu.