Vážení diváci,
dovoľte nám v prvom rade popriať vám všetko dobré do nového roku a zaželať vám, aby ste doň vykročili tou správnou nohou! Veríme, že vám budeme môcť aj v roku 2020 sprostredkovať dostatok filmových zážitkov.
14. januára oslávi 85. narodeniny jeden z najvýznamnejších slovenských filmových kameramanov Stanislav Szomolányi. Po štúdiách kamery na pražskej FAMU v rokoch 1953 – 1958 pôsobil v Štúdiu dokumentárnych filmov v Bratislave. Už tu nadviazal spoluprácu s režisérom Štefanom Uhrom. V pásme Výročia: Stanislav Szomolányi budete mať možnosť vidieť dva ich spoločné krátkometrážne dokumentárne filmy (Niekedy v novembri 1958 a Poznačení tmou) a tri ďalšie filmy, na ktorých Szomolányi spolupracoval s režisérmi Jaroslavom Pogranom, Štefanom Kamenickým a Ivanom Húšťavom (Telgárt, Poslovia svetla a Posledný). V roku 1962 mal v slovenských kinách premiéru prelomový film Slnko v sieti. K jeho poetickému ladeniu výraznou mierou prispel aj Szomolányi svojou prácou. Tento film je z historického hľadiska považovaný za jedného zo spúšťačov obdobia známeho v dejinách kinematografie ako československá nová vlna. Obrazová poézia Panny zázračnice čerpá už z iných zdrojov, tentoraz predovšetkým z motívov vychádzajúcich zo surrealistického svetonáhľadu. Zo Szomolányiho ďalšej spolupráce s Uhrom sme zaradili do programu aj satiru Génius (1969), spracovanie ľudovej balady s názvom Javor a Juliana (1972) a súčasný (dobový) príbeh osamelej ženy čakajúcej na návrat svojho muža a syna, ktorí odišli za prácou do Ameriky, s názvom Penelopa (1977). Okrem toho premietneme aj dva filmy, na ktorých Szomolányi spolupracoval s inými režisérmi: Pre mňa nehrá blues Jozefa Medveďa z roku 1964 a A pobežím až na kraj sveta Petra Solana z roku 1979. Stanislav Szomolányi sa od roku 1990, keď založil a viedol Katedru kamery na FTF VŠMU v Bratislave, intenzívne podieľal na výchove mladších generácií slovenských kameramanov. V roku 2006 mu bola udelená národná filmová cena Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej kinematografii.
Touto cestou prajeme oslávencovi veľa zdravia a energie do ďalších rokov života!
V januári si pripomíname 100. výročie narodenia talianskeho režiséra a scenáristu Federica Felliniho (20. 1. 1920 – 31. 10. 1993). Z raného obdobia jeho tvorby uvedieme romantickú komédiu Biely šejk z roku 1952. V Ceste (1954) stvárnila Felliniho manželka Giulietta Masina mladú Gelsominu, ktorú kúpi od jej rodičov silák Zampano (Anthony Quinn), a kočujú spolu po krajine. Film získal v roku 1957 Oscara pre najlepší cudzojazyčný film. Premietneme aj Felliniho dva vari najslávnejšie filmy z prvej polovice 60. rokov – Sladký život a 8 ½. V oboch stvárnil mužských protagonistov Marcello Mastroianni. Sladký život (Zlatá palma na festivale v Cannes v roku 1960) zachytáva niektoré aspekty života vyšších tried vo večnom meste, zatiaľ čo 8 ½ (Oscar pre najlepší cudzojazyčný film a najlepšie návrhy kostýmov, 1964) sa sústreďuje na vyjavenie tvorivej krízy umelca. Vo filmoch z prvej polovice 70. rokov, ako boli Klauniči Rím, sa prelínajú prvky hraného a dokumentárneho filmu. Do cyklu sme zaradili aj Felliniho filmy z neskoršieho obdobia, konkrétne Skúšku orchestra (1979) a film A loď pláva (1983).
Špecialitou v januárovom programe je cyklus dvoch programov nazvaný re:selected: Z Bratislavy do Oberhausenu, ktorého kurátormi sú Tobias Hering a Martin Kaňuch. re-selected je trojročný výskumný projekt, ktorý od roku 2018 zastrešuje Medzinárodný festival krátkych filmov v Oberhausene a ktorý sa zameriava na festivalový archív analógových filmových kópií. Na základe prístupu k jednotlivým filmovým kópiám ako svedkom a hýbateľom historických udalostí je cieľom projektu skúmanie dejín filmu ako dejín filmových kópií, dejín formovaných materiálnymi, logistickými alebo politickými okolnosťami, ktoré určovali putovanie filmov. Odhliadnuc od zbierky kópií v oberhausenskom archíve, projekt re-selected prináša filmové programy na rôzne miesta a jeho zavŕšením by malo byť vydanie knižnej publikácie. V dvoch programoch s podtitulmi Ideály a Šťastia sa kurátori cyklu zamerali na vzťah československých filmov z rokov 1963 – 1989 a oberhausenského festivalu. Sledovali najmä to, ako sa meniaca politická agenda zrkadlila v politikách filmu a festivalových programoch. Viac o ich koncepcii si môžete prečítať v samostatnom úvode na inom mieste tohto letáka.
Do cyklu Osamelosť vo dvojici sme tentoraz zaradili filmy, ktoré tematizujú fenomén voľnejšieho partnerského spolužitia. Vo Večnom svite nepoškvrnenej mysle (r. Michel Gondry) si protagonista Joel chce dať vymazať pamäť po traumatizujúcej skúsenosti zo vzťahu s Clementine. Postupne však začne svoje rozhodnutie prehodnocovať... Brandon Sullivan vo filme Hanba Steva McQueena síce nadväzuje vzťahy s rôznymi ženami, no to ho citovo neuspokojuje. Dokáže nejakým spôsobom prelomiť hranice svojej osamelosti? Vo filme O tele a duši (r. Ildikó Enyedi) sa stretávajú dvaja samotári, starnúci finančný riaditeľ bitúnku a mladá uzavretá kvalitárka mäsa, pričom sa medzi nimi začína rozvíjať nejednoznačný a neľahký vzťah. Napokon mladá protagonistka filmu Beaty Parkanovej Chvilky taktiež pociťuje osamelosť, napriek rôznym vzťahom, do ktorých je tak či onak zapojená...
V roku 2020 si pripomíname 100. výročie vzniku prvého profesionálneho divadla na Slovensku – Slovenského národného divadla. Ešte predtým než vám v spolupráci s Divadelným ústavom v najbližších mesiacoch ponúkneme celý cyklus programov venovaných fenoménu slovenského divadla, sme pre vás pripravili menšiu ochutnávku. Profesor Rudolf Urc zostavil v rámci cyklu Očami filmových spravodajcovkomponovaný program s názvom Divadlo jubilujúce: 50. roky, v ktorom sa zameral na špecifické problémy slovenského divadla v uvedenej dekáde. Filmová historička Eva Filová pripravila na mesiace január – jún tohto roku špecifickú koncepciu cyklu Kraťasy z archívu a zastrešila ju podtitulom Stretnutia. Ako uvádza Filová, „kraťasové ‚stretnutia‘ ponúknu konfrontáciu filmárov, ktorí nakrúcali v podmienkach štátneho monopolu a v nezávislých produkciách, konfrontáciu inštitucionálnych a osobných zámerov, rôznych prístupov k jednej tematike či konfrontáciu dvoch rôznych technológií.“ Januárový program z tohto cyklu nazvaný Petržalské variácie ponúkne obrazy toho, ako sa menila tvár Petržalky a ako sa v nej dnes býva. V rámci celosezónnej prehliadky Digitálne kino 1955 – 1975 uvedieme tento mesiac pásmo filmov vyrobených v rokoch 1965 – 1966. Napokon cyklus Double Bill sa v januári tematicky venuje fenoménu detí, ktoré majú problém začleniť sa do spoločnosti, v ktorej vyrastajú, hoci aj len do svojej najbližšej rodiny. V dvojprograme premietneme filmy Nahé detstvo Mauricea Pialata a Narušiteľ systému Nory Fingscheidtovej, ktoré síce delí päťdesiat rokov, no ukazujú, že tento problém nepozná geografické či časové obmedzenia a je stále rovnako aktuálny, hoci sa menia okolnosti, v ktorých sa s ním stretávame.
Vážení diváci, veríme, že si z nášho programu vyberiete.
Double Bill: Dieťa verzus spoločnosť (DB)
Január 2020: Nahé detstvo; Narušiteľ systému
Desaťročný François žije v pestúnskej rodine. Situácia však nie je bezproblémová. Náhradní rodičia si s ním nevedia dať celkom rady, a tak volajú zástupcu sociálnej služby, aby Françoisa prevzal do starostlivosti. Následne sa François dostáva do ďalšej pestúnskej rodiny, k staršiemu manželskému páru, ktorý sa stará už o staršieho Raoula. Nevyzerá to však, že by sa situácia radikálne zlepšila, François má aj tu problém zapadnúť a dostáva sa do ťažkostí. Dlhometrážny hraný debut Mauricea Pialata Nahé detstvo vznikal v búrlivom roku 1968 (jeho producentom bol napríklad aj François Truffaut) a hoci v úvode sledujeme manifestáciu za dôstojný život robotníkov a pracujúcich, neponára sa hlbšie do vtedajšej politickej atmosféry, situáciu chlapca vníma na všeobecnej, bezčasovej úrovni. S rovnakým prístupom filmárov sa stretávame aj v aktuálnom filme na rovnakú tému, v nemeckom Narušiteľovi systému Nory Fingscheidtovej. Deväťročná Benni sa taktiež nedokáže začleniť do rodiny ani do svojho bezprostredného spoločenského okolia. Jej život sa odvíja v znamení záchvatov agresivity, obrátenej či už navonok, alebo, naopak, na seba, a série únikov zo zariadení, do ktorých sa dostáva. Ani jeden z filmov nezobrazuje príčiny tejto situácie, ich tvorcovia si uvedomujú, že ide o veľmi komplexné a nejednoznačné motívy. Obrazy ich filmov sú však o to presvedčivejšie. Medzi vznikom oboch filmov uplynulo päťdesiat rokov, no aj to ukazuje, že v takýchto prípadoch nejde ani tak o dobové aspekty, ako skôr o vnútorné psychologicko-biologické konštelácie v konkrétnych deťoch. Nech je spoločnosť, v ktorej žijú, akákoľvek, nijako sa do nej nedokážu začleniť a harmonizovať s ňou...
Kraťasy z archívu: Stretnutia (KZA)
Január 2020: Petržalské variácie
Cyklus krátkych filmov Kraťasy z archívu vstupuje do siedmeho roku svojej existencie s novou koncepciou, ktorou sme sa rozhodli prepojiť filmárov generácií spred roku 1989 s tou, ktorá nastúpila po roku 2000. Kraťasové „stretnutia“ tak ponúknu konfrontáciu filmárov, ktorí nakrúcali v podmienkach štátneho monopolu a v nezávislých produkciách, konfrontáciu inštitucionálnych a osobných zámerov (objednávkový vs. autorský film), rôznych prístupov k jednej tematike (výstavba Petržalky a život v nej, vojna a holokaust vo fotografii a v spomienkach, životné podmienky Rómov kedysi a dnes, výstavba fabrík v období industrializácie Slovenska a ich zánik v nových ekonomických podmienkach po páde komunizmu, práca v kameňolome a kameň ako umelecky inšpiratívny materiál, vzostup a pád filmových ateliérov Koliba...), či konfrontáciu dvoch rôznych technológií (klasický filmový pás vs. digitálny film). Tvorbu filmárov pôsobiacich v období pred rokom 1989 predstavia diela tvorcov ako Kazimír Barlík, Miroslav Cimerman, Ivan Húšťava, Vlado Kubenko, Ladislav Kudelka či Martin Slivka, mladšiu generáciu tvorcov zastúpia filmy Juraja Chlpíka, Kataríny Kerekesovej, Roberta Kirchhoffa, Zuzany Piussi, Mareka Šulíka a Jara Vojteka.
filmová historička Eva Filová, kurátorka cyklu
re-selected: Z Bratislavy do Oberhausenu (RSZBDO)
Január 2019: re-selected: Ideály; re-selected: Šťastia
Od začiatku Medzinárodného festivalu krátkych filmov v Oberhausene v polovici 50. rokov mali v jeho programe zásadné postavenie filmy z Československa. Nielen preto, že sa festival rozhodol pod heslom „Cesta k susedom“ stavať mosty medzi kinematografiami Východu a Západu, ale aj preto, že práve filmy z Barrandova a Koliby boli medzi divákmi i kritikmi veľmi obľúbené a pravidelne tu získavali ceny. Festival sa stal prominentnou platformou pre filmy československej novej vlny a nadviazal dlhodobé priateľské vzťahy s tvorcami, zástupcami štúdií a novinármi z Prahy i Bratislavy, ako aj s filmovou školou FAMU a festivalom v Karlových Varoch. Len málo iných politických udalostí zasiahlo festival tak tvrdo ako potlačenie Pražskej jari v roku 1968 a následný represívny proces normalizácie. Aj keď boli filmy z Prahy a Bratislavy oficiálne uvádzané v Oberhausene pod hlavičkou národného programu ČSSR, zostavovatelia programu Will Wehling a Hilmar Hoffmann si stále viac uvedomovali rivalitu medzi dvoma produkčnými centrami. Splnenie všetkých požiadaviek a zabezpečenie projekcií pre výberovú komisiu festivalu, ktorá zvyčajne navštívila Prahu a Bratislavu v januári, si vyžadovalo veľa diplomacie a delikátnosti.
Bratislavský dvojprogram je výsledkom spoločného výskumu Martina Kaňucha (SFÚ) a Tobiasa Heringa, nezávislého filmového kurátora z Berlína, vedúceho archívneho projektu re-selected na festivale v Oberhausene. Zamerali sa na obdobie od začiatkov novej vlny po koniec 80. rokov, s tým že sledovali najmä to ako sa meniaca politická agenda zrkadlila v politikách filmu a festivalových programoch. Dialóg bude pokračovať v spoločne pripravovanom programe pre 66. ročník MFKF Oberhausen v máji 2020.
Tobias Hering, Martin Kaňuch
re-selected je spoločný projekt festivalu v Oberhausene a Arsenalu – Inštitútu pre Film a video umenie. Je súčasťou „Archive außer sich,“ spolupráce s Domom svetových kultúr, s podporou Federálneho úradu pre umenie a médiá v rámci „Nová abeceda,“ založenom na uznesení Nemeckého spolkového snemu.
Výročia osobností: Stanislav Szomolányi (VO)
Január 2020: Výročia: Stanislav Szomolányi; Slnko v sieti; Pre mňa nehrá blues; Panna zázračnica; Génius; Javor a Juliana; Penelopa; A pobežím až na kraj sveta
14. januára tohto roku sa dožíva 85 rokov jeden z najvýznamnejších slovenských kameramanov Stanislav Szomolányi. V rokoch 1953 – 1958 absolvoval štúdium kamery na FAMU v Prahe. Na začiatku svojej profesionálnej kariéry pôsobil v Štúdiu dokumentárnych filmov v Bratislave. V pásme Výročia: Stanislav Szomolányi premietneme výber krátkometrážnych dokumentov z rokov 1958 – 1963, na ktorých výrobe sa podieľal ako kameraman. Už v tom období nadviazal dlhotrvajúcu spoluprácu s režisérom Štefanom Uhrom. Práve ich spoločné filmy tvoria aj kostru nášho cyklu. Slnko v sieti sa stalo medzníkom v československej kinematografii do veľkej miery aj vďaka Szomolányiho práci. Film je dodnes považovaný za jeden zo zásadných spúšťačov obdobia známeho v dejinách kinematografie ako československá nová vlna. Szomolányiho kameramanské videnie a riešenia nezameniteľným spôsobom prispeli k vizuálnej poézii filmu. Aj v Panne zázračnici sa tvorcovia usilovali o poetické ladenie filmu, ale inej proveniencie, skôr ovplyvnené motívmi čerpajúcimi zo surrealistického svetonáhľadu. Génius je svojráznou satirou ľudských pokleskov a nedostatkov, tentoraz nakrútenou už vo farbe. Javor a Juliana je zase vizuálne pôsobivým prerozprávaním ľudovej balady. Z neskoršej Szomolányiho spolupráce so Štefanom Uhrom uvedieme film Penelopa. Do výberu sme zaradili aj dva filmy, ktoré Szomolányi nakrútil s inými režisérmi. Pre mňa nehrá blues Jozefa Medveďa z roku 1964 rozpráva príbeh mladého ekonóma, ktorý sa na svojom prvom pracovisku v malom slovenskom meste dostáva pre svoju priamočiarosť a snahu využívať nové postupy do pracovných a osobných konfliktov. Napokon A pobežím až na kraj sveta (r. Peter Solan, 1979) rozpráva o dvanásťročnom dievčati s vrodenou telesnou chybou, ktoré oveľa citlivejšie pozoruje svet okolo seba a iba opatrne nadväzuje nové priateľstvá. Stanislav Szomolányi v roku 1990 založil a viedol Katedru kamery na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde sa dlhodobo podieľal na výchove mladších generácií slovenských kameramanov. V roku 2005 bol ocenený štátnym vyznamenaním Pribinov kríž III. triedy a v roku 2006 národnou filmovou cenou Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej kinematografii.
