Milé frekventantky, milí frekventanti,
po utorkovom požiari v digitalizačnom pracovisku Slovenského filmového ústavu na Špitálskej ul. č. 4 v Bratislave ostane Kino Lumière v najbližších mesiacoch zatvorené. Zadymenie a značné znečistenie priestorov celého objektu si vyžaduje časovo náročné odstraňovanie škôd a sanáciu. V tejto súvislosti, žiaľ, musíme pristúpiť aj k odloženiu prebiehajúceho cyklu Filmový kabinet špeciál: Werner Herzog. Veľmi nás táto situácia mrzí. V tomto momente pracujeme na zostavení náhradných termínov podujatia. Akonáhle budeme vedieť viac, budeme Vás o tom včas informovať prostredníctvom emailu ako aj na našej facebookovej stránke. Ďakujeme Vám za pochopenie a trpezlivosť.
S pozdravom,
Tím Filmového kabinetu
Werner Herzog, kľúčový predstaviteľ nemeckej i svetovej kinematografie oslávi túto jeseň 80. narodeniny. Počas šiestich dekád nakrútil dovedna okolo 70 hraných i dokumentárnych filmov nespočetného množstva fascinujúcich tém, všemožných rozsahov, v rôznych krajinách i jazykoch. Jeho všestranná osobnosť sa neobmedzuje len na oblasť kinematografie, je aj režisérom opery, či spisovateľom, ktorý by bez problémov naplnil nejeden semester Filmového kabinetu. V priebehu dvoch mesiacov jesenného špeciálu, ktorý nasleduje po treťom, teda záverečnom chronologickom semestri, ponúkne kabinet rytmicky sa striedajúce hrané i dokumentárne diela Wernera Herzoga v počte šesť programových blokov, ktoré na jednej strane podrobne preskúmajú jeho mnohorakú, nasýtenú tvorbu z historického, filmovo-teoretického, filozofického i spoločensko-politického hľadiska a zároveň plynulo nadviažu na nový nemecký film – jednu z prednášok predchádzajúceho semestra. Werner Herzog pozoruhodným spôsobom prepája minulosť a budúcnosť. V súčasnej "postfaktuálnej" dobe, keď sa spoločnosť triešti do protipólov konzervativizmu hlásajúceho návrat k tradičným hodnotám na jednej strane a progresivizmu otočeného najmä do budúcnosti na strane druhej, sú autori ako Werner Herzog, ktorí prepájajú históriu s ohľadom na súčasnosť a demaskujú pseudohodnoty, obzvlášť dôležití.
Herzog v kontexte nového nemeckého filmu
Film: Aguirre, hnev Boží, 1972
Nemecká kinematografia sa krátko po príchode zvuku mení najskôr na nástroj nacistickej propagandy a po vojne nastupujúca NSR zase na sekundárne odbytište hollywoodskeho filmového priemyslu. Situácia sa mení až v šesťdesiatych rokoch, keď najskôr v roku 1962 vystúpi na filmovom festivale v Oberhausene 26 mladých filmárov s manifestom „Das Papas Kino ist tot“ (Fotrovský film je mŕtvy) a následne charakter nového nemeckého filmu určí štvorica tvorcov: Volker Schlöndorff, Werner Fassbinder, Wim Wenders a Werner Herzog. Posledný menovaný sa narodil v roku 1942, takže je podobne ako zvyšok jeho súputníkov dieťaťom druhej svetovej vojny. Na rozdiel od nich však nie je absolventom žiadnej filmovej školy, k filmovej tvorbe sa dostáva individuálne v prvej polovici šesťdesiatych rokov veľmi postupne, nakrúcaním krátkometrážnych filmov. Žiadne zo svojich štúdií nedokončil, ale naopak popri bohatej filmovej tvorbe naprieč všetkými žánrami píše knihy a režíruje aj divadlo, najmä operu.
Herzog vs. herec
Film: Môj najlepší nepriateľ, 1999
V dejinách kinematografie sa popri rozhodnutí samotného autora zaujať hlavnú rolu vo filme (Chaplin, Welles) objavujú kongeniálne spojenia medzi hercami a režisérmi. Tieto spojenia bývajú rôzne. Často sa objavia medzi režisérom a herečkou ako napríklad v prípade Ingmara Bergmana a Bibi Andersson, alebo neskôr Liv Ullmann. Alfred Hitchcock bol sklamaný, keď sa Grace Kelly stala kňažnou a už nemohla ďalej vystupovať vo filme. Častokrát ide o všeobecné prepojenie ako v prípade sovietskej montážnej školy a ich kolektívneho hrdinu, alebo koncept „naturščika“. V šesťdesiatych rokoch sa do popredia dostáva herec ako alter-ego režiséra, o takéto spojenia ide napríklad v prípade spolupráce Federica Felliniho s Marcellom Mastroiannim, Jean-Lucom Godardom so Jean-Paulom Belmondom, Françoisa Truffauta so Jean-Pierre Leáudom, či Andrzeja Wajdu so Zbigniewom Cybulskim. Spolupráca medzi režisérom a hercom vyčnieva predovšetkým v prípade Wernera Herzoga a Klausa Kinského, keďže si režisér nikdy nemohol byť istý hercovým prejavom, a to dokonca natoľko, že na udržanie herca pred kamerou sa rozhodol použiť zbraň. Nie je to však len zásluha výbušnej, nepredvídateľnej a zrejme aj násilnej povahy Kinského, svoju rolu určite zohrali aj príliš veľké nároky režiséra na hereckú prácu.
Herzog a pravda
Film: Fitzcarraldo, 1982
Jedným z veľkých inšpiračných zdrojov Wernera Herzoga je filozofia. Vzťah skutočnosti a filmovej tvorby ako výpovede určuje rámec prístupu k základnej filozofickej otázke, ktorou je hodnota pravdy. Klasicky sa pravda vníma ako vzťah zhody medzi vecou (skutočnosťou) a vetou (výpoveďou) o tejto skutočnosti. V 20. storočí sa v nemeckej filozofii najmä vplyvom Martina Heideggera ukazuje nový prístup k pravde, ktorý sa obracia viac k antickej tradícii. Aguirre hnev Boží, Fitzgarraldo sú historické filmy, tak ako je možné pri nich tematizovať vzťah filmu a skutočnosti? Herzog odmieta klasickú definíciu pravdy ako zhody výpovede so skutočnosťou a uchopuje ju v duchu gréckej tradície ako alétheia, teda privádzanie veci zo skrytosti do zjavnosti. Je to postoj, ktorým sa tematizuje nielen pozorovateľ a jeho predmet, ale dôležitý je prístup ku svetu, teda spôsob akým sa svet javí a dáva. Pri Herzogových filmoch teda nejde o otrocké kopírovanie, alebo dokumentárnosť, ale o pravdivý obraz, pomocou ktorého je možné preniknúť k danej udalosti, prípadne svetu ako celku.
Herzog vs. príroda
Filmy: La Soufrière + Fata Morgana, 1971
Ak je extáza v zmysle základným Herzogovým pojmom pri pravde, tak je kľúčové k pochopeniu aj prírody. Neznamená len údiv, alebo vyšinutie, ale aj vytrhnutia zo statickosti smerom von. Imanuel Kant rozlíšil hodnotu krásy, ktorá náleží umeleckým artefaktom a ideu vznešenosti prináležiacu prírode. Umelecká krása sa od vznešenosti odlišuje okrem iného v tom, že obrazotvornosť dokáže dať formu matérii, kdežto vznešenosť obrazotvornosť prekračuje, tá zlyháva a otvára sa nekonečnosti. Herzogova príroda túto stálu formu krásy rozrušuje a vytrháva diváka smerom k nepredvídateľnosti a chaosu. Režisér veľmi často umiestňuje svoje postavy a premýšľanie o extatickej pravde do prostredia divokej prírody. Príroda nie je vnímaná ako pohostinné miesto v duchu „dobrotivej matky“, ale v duchu nemeckej romantickej tradície je uchopená predovšetkým ako živel nekonečne presahujúci človeka. Hoc človek z nej predsa len pochádza, jej základnými vlastnosťami sú divokosť, krutosť a indiferentné postavenie mimo morálnych hodnôt dobra a zla.
Herzogov jedinec, spoločnosť a americký sen
Film: Stroszek, 1977
Herzogova známa aféra o zjedenej topánke sa odohrala v Spojených štátoch a sám režisér sa do Ameriky nakoniec presťahoval. Nemeckí autori v 70. rokoch však zaujímali voči tzv. americkej slobode skeptický, ba priam cynický postoj, čo viedlo k ich snahe hľadať akúsi autentickejšiu Ameriku na miestach akým je napríklad stredozápad. Cieľom týchto snáh bolo nazrieť za hranice seba-prezentácie USA, filmári (ale aj spisovatelia) sa teda vydávali za hranice Hollywoodu. V prípade Herzogovho Stroszeka zavítame do Wisconsinu. Herzog sa tu pozerá na Spojené štáty ako na čosi cudzie, priam mimozemské, očami postavy emigranta, brániaceho sa logike amerického kapitalizmu. Tzv. personae in extremis, miesto jedinca v rámci spoločnosti, úvahu nad americkým snom, to všetko možno mapovať vo filme Stroszek, ako aj iných Herzogových opusoch.
Herzog a kinematografia
Film: Nosferatu - Fantóm noci, 1978
Filmy, ktoré majú auto-referenčný charakter, teda také, ktorých predmetom je film samotný, patria podľa niektorých teoretikov k najzaujímavejším fenoménom. Werner Herzog sa podobne ako ostatní autori nového nemeckého filmu, vo svojej tvorbe vyrovnáva s dvomi veľkými kinematografickými problémami. Jednak je to problém komerčnosti filmu a umenia celkovo reprezentovaný reflexiou Hollywoodskej kinematografie. Druhým veľkým kinematografickým problémom je problém minulosti, teda histórie kinematografie, ktorú reprezentuje najmä nemecký expresionizmus. Najinšpiratívnejší režisér, ku ktorému sa najviac hlásia autori nemeckého nového filmu je Friedrich Munrau. Nereaguje na neho len Herzog, hoc ten najvehementnejšie, ale napríklad aj Wenders vo filme Stav vecí, a koniec koncov všetci signatári Oberhausenského manifestu z roku 1962 sa hlásia k odkazu nemeckej povojnovej nemej kinematografie. Nosferatu je svojím fantaskným námetom na jednej strane najvzdialenejším filmom od dokumentaristickej línie Herzogovej kinematografie. Na druhej strane, zdá sa, že obraz monštra, ktorým je upír sa priam personifikuje najvnútornejšie Herzogove presvedčenie o prírode.
Filmový kabinet organizujeme v spolupráci s Goetheho inštitútom. Fotografie k filmu poskytol © Werner Herzog Film.
