Filmový kabinet (5) - špeciál: VISCONTI

  • Termín: 3. 3. - 19. 5. 2026 o 18:00
  • Lektori: Doc. Mgr. Katarína Mišíková, PhD., Mgr. Juraj Oniščenko, Phd.
  • Počet stretnutí: 9
  • Registrácia frekventantov a frekventantiek/predaj cinepassov: 
    kabinet.cinepass.sk | podrobnejšie informácie k registrácii
  • Jednotlivé stretnutia pozostávajú z úvodnej prednášky a filmovej projekcie. 

Bonusový semester piateho vydania vzdelávacieho cyklu Filmový kabinet bude venovaný legende talianskeho filmu – režisérovi a scenáristovi Luchinovi Viscontimu. Cyklus je realizovaný v spolupráci s Talianskym kultúrnym inštitútom v Bratislave pri príležitosti 120. výročia narodenia a 50. výročia úmrtia Viscontiho. 



Vážení fanúšikovia talianskej kinematografie!

V rámci dlhodobej a osvedčenej spolupráce s našimi partnermi Slovenským filmovým ústavom a Kinom Lumière by sme Vám prostredníctvom deviatich kľúčových filmov radi predstavili skutočnú ikonu dvadsiateho storočia - Luchina Viscontiho.

Visconti ako filmár spájal svoje umelecké videnie s veľkými hudobnými či literárnymi dielami, vychádzal z veľkolepej tradície výtvarného umenia a svoj kritický a skúmavý pohľad umelca neustále upriamoval na zlo, neduhy, komplikovanosť našej spoločnosti a vtedajšej doby. Vo svojej tvorbe kládol veľký dôraz na estetickú stránku a ako málokto dokázal preniknúť do duše diváka, dopriať mu silný intelektuálny zážitok a prinútiť ho uvažovať o svete.

Ďakujem všetkým, ktorí prispeli k realizácii tejto prehliadky, a teším sa s vami na jar plnú mimoriadnych filmových zážitkov.

Fabrizio Iurlano, riaditeľ Talianskeho kultúrneho inštitútu v Bratislave


Klasik Visconti

Luchino Visconti bol filmovým tvorcom paradoxov: aristokrat aj marxista, realista i estét, analytik dejín aj básnik ich zániku. Jeho dielo sa stalo trvalou súčasťou kánonu európskeho filmu a zároveň citlivým dialógom s tradíciami výtvarného umenia, literatúry, hudby a divadla.

Bol jednou z kľúčových postáv talianskeho neorealizmu, zakotveného v sociálnej realite a pevnom vzťahu človeka k prostrediu. Neskôr svoju pozornosť obrátil k filmovej reflexii historických zlomov 19. a 20. storočia, ktoré vždy skúmal prizmou osudov jednotlivcov.

Viscontiho filmy spája fascinácia literárnymi predlohami, antickou mytológiou i opernou monumentalitou. Ako kronikár belle époque zachytil zánik starého sveta s jeho triednymi rozdielmi, kultúrou a duchom doby — s noblesou, melanchóliou a presnosťou klasika.

Retrospektíva pri príležitosti 120. výročia narodenia a 50. výročia úmrtia tohto talianskeho klasika je príležitosťou pozrieť sa z pohľadu dneška na to, ako čerpal inšpiráciu z obrazov skutočnosti pre neorealizmus, ako vnímal dejiny 19. a 20. storočia, ako dokázal filmovo interpretovať literatúru, aj ako vtláčal svojím filmom operný rytmus a pompéznosť.

Visconti a neorealizmus

Neorealizmus – hnutie, ktoré čelilo monštru Mussolliniho propagandy obrazmi reality. Luchino Visconti sa svojím filmom Posadnutosť (1942) stal jeho priekopníkom. V paradokumentárnom pohľade na život sicílskych rybárov Zem sa chveje (1948) či rodinnej dráme Rocco a jeho bratia (1960) priniesol vlastnú interpretáciu neorealistických princípov. Spojil sociálnu realitu s archetypálnym jadrom príbehu a estetizoval ju majstrovským okom klasika. V príbehu zo zákulisia filmového priemyslu Najkrajšia (1951) skúma psychológiu a dôstojnosť jednotlivca v súkolí spoločenských mechanizmov.

Visconti a história

Aristokratický pôvod Luchino Viscontiho výrazne formoval jeho pohľad na dejiny. Vo svojich filmoch sa opakovane vracia k momentom, keď sa starý svet rozpadá a rodí sa nový. Zánik šľachty, ilúzie revolúcie aj morálny úpadok spoločnosti zobrazuje s kritickou presnosťou.Vo filme Vášeň (1954) sa osobná zrada prelína so zradou politickou. Monumentálny Gepard (1963) zachytáva koniec aristokratickej éry v období talianskeho zjednotenia. V historickej freske Ľudovít Bavorský (1973) sledujeme osamelého panovníka uprostred rozpadajúcej sa monarchie. Temnú kapitolu 20. storočia skúma v snímkach Hviezdy veľkého voza (1965) a Súmrak bohov (1969), kde sa osobné drámy prelínajú s nástupom totality.

Visconti a literatúra

Literatúra bola pre Luchina Viscontiho trvalou inšpiráciou. Čerpal z diel J. M. Caina, G. Verga, F. M. Dostojevského, A. Camusa, G. T. di Lampedusa, T. Manna či G. D’Annunzia a vždy presiahol rámec bežnej adaptácie. Tlmočil ducha a vnútorné témy predlôh a hľadal ich presah k sociálnej realite. Preto jeho filmy vedú s literatúrou rovnocenný dialóg. V Cudzincovi (1967) preniesol Camusovu existenciálnu introspekciu do vizuálneho jazyka, v Smrti v Benátkach (1971) zase obohatil príbeh Mannovými myšlienkovým kontextom.

Visconti a opera

Keď fašistický režim zakázal jeho debut Posadnutosť (1943), Visconti sa obrátil k divadlu a opere. Režíroval v slávnej milánskej La Scala, a práve operná skúsenosť zásadne ovplyvnila jeho filmový štýl.Jeho filmy majú často operný rozmer: veľké emócie, osudové konflikty, výraznú hudbu aj dôraz na vizuálnu monumentalitu. Operu priamo vidíme vo filmoch Vášeň (1950)  a Ľudovít Bavorský (1973) (s postavou Richard Wagnera), no jej duch preniká celou jeho tvorbou – azda najvýraznejšie v strhujúcom Súmrak bohov (1969). 


Program